Včerajší utorkový večer zaplnilo Hlavu 22 rýdzo slovanské zoskupenie. Kapela pozostávala zo slovinských členov Jaka Kopač – alt saxofón, Tomaž Gajšt – trúbka, ďalej srbských spoluhráčov Nikola Stanoševič – pianíno, Vladimír Kostadinovič – bicie nástroje a slovenského rodáka žijúceho v Rakúsku Štefana Pišta Bartuša – kontrabas. Medzinárodné zoskupenie vzniklo už dávnejšie, jeho zakladateľom bol Jaka Kopač. Jeho protagonisti sú dobre etablovaní hráči na rôznych zahraničných scénach. Nikola Stanoševič a Pišta Bartuš pôsobia prevažne na Rakúskej scéne. Jaka Kopač patrí k najuznávanejším saxofonistom svojej generácie v Slovinsku a v súčasnosti prezentuje nový album, ktorý nahral v New Yorku s miestnymi poprednými hudobníkmi. Vladimir Kostandovič sa taktiež objavuje na new yorkskej scéne. Tomaž Gajšt pôsobí najmä v bigbandoch a momentálne je stabilným členom RTV Bigband Slovenia.

Koncertný repertoár zoskupenia vzdáva poctu legendárnemu saxofonistovi Cannonball Adderlayovi. Skladby pochádzajú predovšetkým z jeho vlastnej kompozičnej dielne alebo kedysi tvorili jeho koncertný repertoár. Americký jazzový saxofonista Cannonbal Adderlay bol jedným z najvýraznejších hudobníkov hardbopovej éry v 50-tych a 60-tych rokoch. Objavil sa aj na epochálnom albume Milesa Davisa Kind of Blue (1959). Postupne sa jeho štýl premieňal a prešiel aj cez modálny jazz a fusion. Práve jemu vzdáva zoskupenie poctu.

Skladby sa štýlovo pohybovali v hardbope, postbope. Kvinteto malo veľmi hutný plný zvuk, avšak prvá polovica koncertu trošku trpela zlým ozvučením. Kontrabas bol príliš nahlas a v spojitosti s dychovou sekciou absolútne prebili krásnu zvonivú farbu zvuku pianína. Čo bolo ozaj na škodu, pretože klavirista mal veľmi zaujímavý herný výraz. Jeho frázovanie bolo presiaknuté viacerými štýlmi. Boli tam počuť náznaky boogie-woogie, tradicionálneho jazzu a blues, čo v spojení s bopovým a moderným jazzovým cítením pôsobilo veľmi efektne a sviežo. Samotné pianíno vynikalo svojou krásnou farbou a dotváralo atmosféru malého klubu. Bola to zmena, keďže uši sú zvyknuté už skôr častejšie na klavírne krídlo. Rytmická sekcia bola skvelá a hladko jej to swingovalo. Tomaž Gajšt hral technicky bravúrne, ale niekedy mi pripadali jeho improvizácie ako behy a chýbalo mi v nich viac melodiky. Tú som však našiel u Jaka Kopača, ktorý mi z celého zoskupenia svojim herným štýlom najviac imponoval. V jeho improvizáciách bola primeraná technickosť, ale dominovali krásne melodické frázy. Hral s veľkým citom a nadhľadom.

Trošku sa mi nepáčila dramaturgia koncertu, ktorá takmer od začiatku až do konca šliapala v jednej rovine. Skladby mali podobné tempá, dynamicky boli takmer stále v jednej polohe. Síce boli živé, energické, no na poslucháča sa stále valila veľká masa zvuku. Obohatením bola len jediná balada, ktorá priniesla trošku zmeny v jednotvárnom programe. Druhá polovica bola výrazne lepšou, aj po zvukárskej stránke, aj čo sa týka hry muzikantov, ktorí už viac pracovali s dynamikou. Hudba bola príjemná, koncert bol fajn, ale chýbala mi taká nečakaná iskra, ktorá by prekvapila. Koncert po skončení pokračoval voľným jam session.