Po predkapele Juraja Girigláka, ktorý nasadil latku pomerne vysoko, sa vypredaná hala v Istropolise, v rámci City Sounds of Bratislava, dočkala basgitarovej legendy Stanleyho Clarkea. Svoj Band obsadil špičkovými hudobníkmi, vďaka ktorým sa zároveň výrazne znížil vekový priemer kapely. Famózny Gruzínec Beka Gošiašvili je už vo svojom nízkom veku vyhľadávaným klaviristom. Američan Cameron Graves sa predstavil ako druhý klávesák kapely a kvarteto uzavrel Kanaďan Michael Mitchell na bicích.

Od úvodných sekúnd sa z pódia začali valiť očakávané decibely. Energia začala prúdiť k divákom potokmi a tých sa hneď v úvode podarilo kráľovi groovu aj rozospievať. Veľkú pozornosť na seba od úvodu strhol bubeník Mitchell, ktorý hral s maximálnym nasadením - ako o život. Výborne vypĺňal úvodné melodické improvizácie a posadené groovy Clarkea, ktoré však spočiatku hral vo vysokých polohách na svojej basgitare a basové frekvencie tlačil Cameron Graves zo svojich klávesov. Druhá skladba sa od úvodu javila pokojnejšie, no to nevydržalo dlho a hudobníci opäť ponúkli „silný tlak“. Nasledovali majstrovské sóla Clarkea a Gošiašviliho na klávesoch, ktorý hral akoby mal v sebe zabudovaný metronóm.

Po úvodných explóziách slapov a zbesilých rytmicko-melodických šprintoch prišla skutočná hĺbka Stanleyho Clarka a jeho bandu. Nedá sa povedať že by dynamika výrazne klesla, začala sa však pod ňou diať trošku iná, akustická poloha Clarkeovej hudby. Elektrické nástroje vystriedali kontrabas a klavír v jemnom latino-swingu. Bubeník Mitchell, poväčšine hrajúci ako utrhnutý z reťaze, diktoval nekompromisný rytmus, výborne frázoval a komunikoval so sólami jednotlivých spoluhráčov. Z jeho zdvojenej sady bicích najviac pútala pozornosť netypická špirálovitá činela, ktorú s obľubou aj používal.

Stanley Clarke predviedol aj svoju lyrickú tvár pri kontrabasových sólach so sláčikom či viachlasnou hrou. Beka Gošiašvili rovnako ukázal úžasný tón a kreativitu pri sólach. Cameron Graves dopĺňal plochy na svojich klávesoch a rovnako sa nenechal zahanbiť veľkolepým sólom. Clarke vo vrchole improvizácie v akustickej časti koncertu nestratil nadhľad ani pri tom, ako sa mu bodec zasunul a dohral svoje fantastické sólo v neprirodzenej polohe. Ani vo svojom veku 64 rokov nejavil najmenšie známky opotrebenia. V závere koncertu sa opäť vrátil ku basgitare a famóznym unisonam s klávesovými nástrojmi. Po poslednom bubeníckom sóle vyzeral Michael Mitchell, že čoskoro exploduje - no dobehol do cieľa s úsmevom na tvári po svojom dvoj-šľapkovom behu.

Ku koncu nemohla chýbať aj Clarkeova hymna „School Days“. Pred koncom koncertu Stanley Clarke začal zvolávať UP! A celý Istropolis už stál na nohách. Po záverečných standing ovations sa čakalo už len na to, či sa po 31 rokoch zopakuje duet s Jurajom Griglákom. V prídavku sa samozrejme Griglák pridal k bandu a výmenami slapových improvizácií pripísali ďalší historický okamih do slovenskej jazzovej histórie, o ktorej sa bude istotne dlho hovoriť.