Prevádzkovatelia Nu Spirit Clubu v spolupráci s agentúrou Ore pole sa rozhodli pre odvážny krok, keď do Bratislavy pozvali Chicago Underground Duo v zložení Rob Mazurek (kornet, elektronika) a Chad Taylor (bicie nástroje). Odvážny preto, lebo museli rátať so skutočnosťou, že na avantgardu, ktorá sa pohybuje na hranici free jazzu a voľnej improvizácie a s radom ďalších žánrových presahov, v Bratislave húfy obecenstva určite nenalákajú. Tak sa aj stalo; Nu Spirit Club v pondelkový večer (19. apríl) určite nepraskal vo švíkoch a medzi prítomnými boli skôr priaznivci alternatívnej kultúry, než skalní jazzoví fanúšikovia. No ak prišli aj tí, neodišli naprázdno - duo, pravidelne fungujúce takmer 20 rokov, odohralo vyše hodinový set nabitý bezprostrednou energiou, ktorý bol hudobne dostatočne pestrý a zaujímavý na to, aby pri možnostiach ponúkaných duovým obsadením nezačal nudiť.

Otázkou by mohlo byť, nakoľko sa to, čo hrajú chicagskí „undergroundisti“, dá vtesnať do kategórie jazzu. Jazzový „language“ a štylistika sú však obvyklým východiskom takmer väčšiny hudobnej produkcie spadajúcej pod hlavičku voľnej improvizácie, najmä pokiaľ ide o inštrumentálnu hudbu. A tak to je aj v prípade tohto dua. Chada Taylora je možné charakterizovať ako jazzového bubeníka, hoci trocha „tvrdého“ (aspoň tak sa prejavil v spomínaný večer), jeho úderné groovy a sofistikované príklady polyrytmie vychádzajú z jazzového základu. Rob Mazurek je prepojením kornetu, nástroja asociovaného (s výnimkami, medzi ktoré patril napríklad Nat Adderley) s neworleánskymi koreňmi jazzu, a elektronikou (sampler, efekty), príkladom takmer postmodernej fúzie starého so súčasným. Jeho hráčsky prejav svojou energickosťou a prieraznosťou konkuroval tomu bubeníkovmu, čomu zvuk kornetu (ktorý je oproti trúbke naturálnejší a menej uhladený) plne vychádza v ústrety. Spôsob artikulácie a frázovania bol nezmazateľne jazzový. Takže to bol jazz, hoci v celkom nekonvenčnej podobe.

Prirodzene, zďaleka nie všetok hudobný materiál bol produktom „free“ hrania. Mohlo to tak byť v úvodnej energickej improvizačnej jazde v duchu Coltranových duet s Elvinom Jonesom alebo Rashiedom Alim (hoci aj tu mala „téma“ jasné kontúry), ďalej však do hry vstupovali Mazurekom ovládané samplované podklady ‒ harmonicky prevažne jednoduché minimalistické slučky, ale napríklad aj úryvky voľných improvizácií kontrabasu či preparovaného klavíra. „Tribálne“ rytmy umožňovali bubeníkovi rozvíjať zaujímavé polyrytmické pásma a kornetistovi hľadať spôsoby, ako čo najzaujímavejšie harmonicky vyplniť priestor nad jedným-dvoma akordmi. K tomu ešte treba prirátať možnosti práce s dynamikou a zvukovou farbou, či už prostredníctvom striedania sordín alebo použitia efektových „krabičiek“.

Dlhé roky vzájomnej spolupráce (okrem hrávaniu v duu sú Mazurek aj Taylor členmi Chicago Underground Orchestra a viacerých formácií pod hlavičkou tohto telesa) sú zárukou skvelej komunikácie ‒ a nešlo tu len o spoločné cítenie v narastaní či uvoľňovaní dynamického napätia, ale aj schopnosť výborne odhadnúť dramaturgiu. Tak sa Mazurekovi a Taylorovi skvele darilo vlny výbušnej extázy striedať s chvíľami stíšenia (vynikajúco vyzneli Afrikou inšpirované textúry, v ktorých Taylor vymenil biciu súpravu za ozvučenú africkú kalimbu a minimalistické sprievodné pásma pre Mazureka vytváral „v priamom prenose“) či dokonca ponúknuť ilúziu jazzovej balady ‒ no skutočne iba ilúziu, pohrávajúcu sa s motívmi Monkovej ’Round Midnight ... Je obdivuhodné, že oboch táto činnosť aj po takmer dvoch dekádach náramne baví a zjavne neustrnula v pohodlnom rutinérstve.

Bol to skvelý klubový koncert s vynikajúcou, energiou nabitou atmosférou, ktorému chýbalo jedine trocha viac publika. A v prevažne mainstreamovej ponuke jazzových podujatí v Bratislave išlo o naozaj výnimočnú udalosť!