jazzman# 48876685

FESTIVAL INNNTÖNE 2016 - 3. DEŇ !!!

15.5.2016, Dirsbach, A
20.05.2016

 AMC TRIO UNIT  Tretí deň zažilo publikum veľkolepé otvorenie so slovenskou jazzovou skupinou AMC Trio Unit. Nový projekt skupiny AMC Trio rozšírený na sexteto v zložení: Peter Adamkovič – klavír, Martin Marinčák – kontrabas, Stanislav Cvanciger – bicie nástroje, Samuel Marinčák – gitara, Peter Kočiš – klávesy, trúbka a Miro Szirmai – perkusie a spev, bol fantastickým začiatkom záverečného dňa! AMC Trio Unit malo všetko, na čo sme u pôvodnej zostavy zvyknutí – výraznú melodickosť, prepracované kompozície, ale priniesli to v novom sounde sexteta, ktorý pripomínal trochu Pat Matheny Group. Pestré skladby s ťažiskom na melodike, motivickej práci a pestrosti farieb. Štýlovo sa skladby radili medzi  AMC TRIO UNIT  fusion, funk, s prvkami popu a soulu. Objavili sa novšie kompozície ako Beauty of The Coming Sun, Song of The Mountain, Heartbeat Storm, Three Knights Chant, ale aj staré známe skladby ako Waiting For The Wolf a Chakanka, ktoré nahrávali ešte s Ulf Wakeniusom. Skvelá súhra hudobníkov, dobre vymyslené kompozície s dôrazom na farby a motivicky prepracované improvizácie vytvárali skvelý zážitok. V skladbe Three Knights Chant ma zaujal na klávesoch Peter Kočiš, ktorý predviedol veľkolepé sólo s citátom témy od Jean Perre Milesa Davisa. Meandering Life bola atypická tým, že sa v nej objavil vokál Mira Szirmaia, na ktorý pri AMC Trio nie sme zvyknutí. Bolo to však príjemné obohatenie pestrosti zvukov. Hráči sa samoúčelne technicky  KLAŇAČKA  nepredvádzali a improvizácie boli presiaknuté tematickými referenciami. Skladba Waiting For The Wolf vyznela v aranžmáne pre sextet veľmi pekne a zaujal v nej Peter Adamkovič svojim patternovým sólom na harmonický postup skladby. V piesni Beauty Of The Coming Sun bola pozoruhodná komunikácia medzi Samuelom a Martinom Marinčákom (synom a otcom), ktorí si vzájomne odpovedali v improvizácii na motívy. Skutočne to bol vydarený koncert a naša najexportnejšia jazzová skupina urobila veľký dojem a nesklamala, o čom svedčil aj mohutný predaj CD po koncerte.

 

Ďalším umelcom v poradí bol saxofonista Azar Lawrence so svojim projektom Azar Lawrence „Tribute to McCoy Tyner“. Skupina venovala svoj projekt  AZAR LAWRENCE  odkazu McCoy Tynera, no v celkovom repertoári boli od neho len 3 skladby, ostatné boli kompozície John Coltranea a zopár vlastných. Skladby boli prevažne v štýle hardbopu a postbopu. Azar Lawrence až príliš kopíruje Johna Coltranea, kopíruje do bodky jeho frázy, nádychy, improvizácie. Nie je to zlé, je to umelecký prejav na vysokej úrovni, ale kópia je vždy kópiou, možno by bolo lepšie pridať trochu vlastného prejavu. Rytmická sekcia Wolfram Derschmidt – kontrabas a Dusan Novakov – bicie nástroje, si odvádzala svoju robotu dobre, ale nepredviedla nič navyše a improvizáciám sa skôr vyhýbala, občas mi u nej chýbala väčšia flexibilnosť, miestami zneli veľmi stroho, akademicky, bez invenčnosti. Najviac ma v zoskupení zaujal Gadi Lehavi, ktorý zaskakoval za klaviristu Kirk Lightseya. Musím povedať, že  AZAR LAWRENCE QUARTET  bez neho by bol koncert veľmi priemerný a o dve úrovne nižšie. V tomto zoskupení sa ukázal v úplne inom svetle ako so svojím triom deň predtým. Až teraz ukázal v plnej sile svoju skutočnú genialitu a improvizačné umenie. Vďaka nemu skladby dostavali úplne iné odtiene. Lawrence, hral veľmi jednotvárne, no Lehavi veľmi pestro a vnímavo dokázal perfektne motivicky pracovať s témou, vedel kedy pridať, ubrať, či spomaliť hru. Jednoducho bolo to absolútne geniálne a malo to rozum aj cit. Sám Lawrence si všimol jeho veľkolepých kvalít, keď s nemým úžasom mu aplaudoval na jeho sóla ako prvý.

 

Ako tretia v poradí sa predstavila mladá violončelistka, gitaristka a speváčka Dom La Nena. Jej show bola veľmi príjemným spestrením jazzového festivalu.  DOM LA NENA  Ťažisko jej prejavu bolo na minimalistických kompozíciách, vytváraných loopovaním rozličných nástrojov a zvukov. Aranžmány boli jednoduché a niekedy boli časti prebraté od populárnych skupín ako OneRepublic, Stromae a The National. Napriek tomu skladby v spojení so zaujímavým zastretým naratívnym štýlom spevu v španielčine, francúzštine a portugalčine zneli originálne. Dom La Nena kombinovala viacero nástrojov kalimbu, gitaru, ukulele, violončelo s rôznymi perkusívnymi prvkami ako roľničky na nohe, údery o telo nástroja, dupanie nohou a zmenšená bicia sada. Koncert mal charakter veľmi emotívnej výpovede a bol veľmi úprimný.  DUDEK-HAURAND-HUMAIR  Počas a medzi skladbami zároveň zabávala ľudí svojim dôvtipom a podarilo sa jej aj postaviť celú stodolu na nohy, aby si zatancovali.

 

Nasledujúce zoskupenie Dudek/Haurand/Humair bola úplne iná kategória. Starí ostrieľaní jazzmani hrali ten svoj známy európsky jazz. Žánrovo sa pohybovali v rozmedzí postbopu, s prvkami freejazzu. Ich súhra bola ukážková, vzájomné počúvanie sa, rozvíjanie motívov a hranie s citom. Daniel Humair maliar, ktorý maľuje svoje hudobné plátno je známy pre svoje vnímavé sprevádzanie spoluhráčov, a to presne predvádzal aj na vystúpení skvele reakcie na spoluhráčov, vedel kedy vystúpiť viac dopredu a kedy sa stiahnuť. Ali Haurand predvádzal excelentné poetické improvizácie, akoby každé sólo malo svoj príbeh, vynikajúce  DUDEK-HAURAND-HUMAIR  melodické motívy a zaujímavé rytmy. Gerd Dudek mal veľmi lyrický výraz, ktorý perfektne dopĺňal zoskupenie. Skladby boli tvorené len krátkymi témami, ťažisko bolo na improvizáciách, ktoré prebiehali ako veľký rozhovor na pódiu. Esenciálnou zložkou bolo teda vzájomne počúvanie sa a rekcia na spoluhráčov. Čo však uberalo koncertu na kvalite bolo tempo, ktoré bolo neustále jednotvárne, rozvláčne a chýbala tomu sviežosť a dynamika.

 

 PETER BERNSTEIN QUARTET  Festival uzatvárala skupina Petra Bernsteina: Renato Chico – klavír, Morten Ramsbol – kontrabas, Christian Salfellner – bicie nástroje a Peter Bernstein – gitara. Hudba posadená hlavne do moderného mainstreamu bola príjemným zakončeným festivalu. Vo frázach Petra Bernsteina bola cítiť silná inšpirácia bluesom a hardbopom, ale zároveň jeho sound a výraz je veľmi moderný. To je pre Bernsteina typické, že dokáže veľmi dobre spájať v hudbe históriu, ale zároveň prihliada aj na prítomnosť. Kapela bola časovo o niečo posunutá a v stodole aj vonku už bola obrovská zima, avšak muzikantov to neodrádzalo a hrali s absolútnou ľahkosťou a nadhľadom. Skladby mali typicky kratšie témy a väčšinou mali veľmi komplikovaný rytmus, neboli spevné - v popredí bola sofistikovanosť. Repertoár bol veľmi  PETER BERNSTEIN  energický a živý. Publikum našťastie nezamrzlo a vypýtalo si vrúcnym potleskom na záver prídavok. Peter Bernstein len vtipne dodal, že či ľudom ešte nie je dostatočná zima, keď si vypýtali prídavok a odpálil absolútnu bombu v doslova frenickom tempe. Lepší záver festival ani nemohol chcieť. Aj najlepší festival sa raz musí skončiť - tešíme sa, čo prinesie ďalší ročník. Nadovšetko treba vyzdvihnúť naozaj veľmi kreatívnu dramaturgiu Paul Zaunera, ktorý dôsledne vyberá skupiny a vytvára neopakujúci sa pestrý program.


viac fotiek  Peter Dobšinský

Diskusia

« Máj 2024
PoUtStŠtPiSoNe
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
27
28
29
30
31

skJazz na Facebooku
Fond na podporu umenia

Plaut

Baumit

Baumit

Dobry anjel