Pomaly sa už blíži leto a ďalší ročník Jarných Bratislavských jazzových dní už je za nami. Tentokrát dramaturgia vsadila výhradne na mladú krv. Počas večera vystúpili 3 umelci, ktorých vekový priemer nepresahoval ani 30 rokov. Program bol štýlovo pestrý, každý umelec so svojim projektom priniesol niečo odlišné.

Ako prvá mala česť otvárať podujatie poľská basgitaristka Kinga Glyk. Kvarteto mladých spoluhráčov dopĺňal aj jej otec Irek Glyk, ktorý sedel za bicími nástrojmi. Skupina začala s plným nasadením a z ich hudby vychádzala veľká energia. Štýlovo sa orientovali najmä na fusion a blues rock. Z kapely bola cítiť búrlivosť a ľahkosť prejavu. Medzi členmi prebiehala neustála komunikácia vo forme odovzdávania motívov. Skladby boli väčšinou postavené na jednoduchších harmóniách a opakujúcich sa grooveoch s výraznou, až piesňovou melodikou. Kinga Glyk prekvapila svojimi hráčskymi schopnosťami, má iba 19 rokov, a perfektne zvládnutým muzikantským umením, keď sa predviedla v skvelých sólach. Najzaujímavejší moment koncertu bol prídavok, v ktorom sa Kinga Glyk predstavila sama s bravúrne zahranou skladbou od Erica Claptona – Tears in Heaven v sólovom aranžmáne pre basgitaru.

Ďalší v poradí sa predstavil hráč na Hammond organ a klávesové nástroje - Cory Henry. V duo formácii s bubeníkom priniesli vystúpenie plné úprimnosti, osobných pocitov a soulu, funku. Počas vystúpenia Cory Henry striedal skladby s pomerne dlhým hovoreným slovom, ktorým sa snažil kázať dobro, pokoj a rozdávať pozitívnu energiu. Takýto typ koncertu je pre americké kluby so zameraním na soul typický, je to forma prejavu, ktorú soul preberá z gospelových prejavov. Niekedy však toho slova bolo viac ako hudby a Henry sa pozabudol, že festival ma presný časový harmonogram. Hudba bola príjemná, typický soulová, avšak ničím sa nevymykala zo štandardného prejavu a postupne jednoduché groovy a harmónie nezachránil ani precítený spev a emócie a prejav prudko upadal do nudného stereotypu.

Posledný sa predstavil sólo umelec a multiinštrumentalista – Jacob Collier. Len 21-ročný mladík predviedol skvelú show a to s veľkým nadhľadom a pokojom. Spev, basgitara, kontrabas, klávesy, bicie nástroje, klavír - čiže celá skupina nahradená len jedným zručným hudobníkom. Repertoár tvorili vlastné kompozície, ale aj skladby od Quincy Jonesa, Stevie Wondera, Georga Gerschwina a mnoho ďalších. Vystúpenie bolo veľmi kreatívne, muzikálne a netradičné. Show postavená na kreativite aranžmánov a loopovaní fráz bola závislá od perfektnej práce zvukára v pozadí, ktorí zvládal sound engineering dokonale. Zaujímavým obohatením vystúpenia boli vizuálne efekty vďaka špeciálnej kamere, ktorá snímala pohyby Jacob Colliera na všetkých nástrojoch v rovnakom čase a následným premietaním vytvárala na plátne dojem, akoby tam stál viackrát. Koncert by sa dal doslova nazvať nástrojovým maratónom, ktorý Collier zabehol skutočne virtuózne a nápadito. Netradičný koncept pútal pozornosť, ale zároveň sa časom opočúval, avšak multiinštrumentálne nadanie a ľahkosť s akou hral mladý Jacob Collier boli až dych berúce a zaslúži si obdiv.