Po výbornom sólovom albume Amanecer klaviristu Joeya Calderazza recenzovanom nedávno na stránkach skjazz.sk, sa mi dostal do rúk ďalší zaujímavý klavírny sólový album, tentoraz rešpektovaného a v Portugalsku veľmi populárneho klaviristu Mária Laginhau. Laginha sa narodil v roku 1960 v Lisabone. Má klasické hudobné vzdelanie, ktoré získal na lisabonskom Conservátorio Nacional. Spolupracoval s mnohými známymi hudobníkmi, napríklad s Trilok Gurtu, Wayne Shorterom, Ralph Townerom, Gilbert, Gilom, Armando Marçalom, ale jeho pôsobiskom je najmä portugalská jazzová scéna. Svoj prvý album Hoje nahral so svojím kvintetom v roku 1994. Od roku 1991 je neodmysliteľným súputníkom známej portugalskej speváčky Maria João. Nahrali spolu 8 albumov a táto spolupráca v duu sa zdá byť ťažiskom jeho hudobnej činnosti. Mimochodom, ich duo bolo možné vidieť v máji tohto roku vo viedenskom jazzovom klube Birdland.
Laginhaov album je nenápadný ako svojím obsahom, tak aj obalom. Ak upúta, tak až na druhý alebo ešte neskorší pokus. Obal obsahuje len najnevyhnutnejšie informácie a jeho vkusné, no nenápadné grafické poňatie v regáli obchodu ľahko prehliadnete. Patrí k tým typom diel, ktoré nevznikli s ambíciou strhnúť na seba pozornosť, je skôr decentnou osobnou výpoveďou inteligentného hudobníka, muža v strednom veku, akási Hrabalovská „domáca úloha z pilnosti“. Počiatočnú zvedavosť vyvolá len to, že na albume sa striedajú piesne s fúgami (fúga - vrcholná hudobná forma založená na technike kontrapunktu s dôslednou rovnosťou všetkých hlasov, ktoré sa rôzne fázovo posúvajú, prelínajú, či idú proti sebe a vytvárajú tak nové logické hudobné celky). Laginhaove fúgy a piesne však, zdá sa, nemajú ambíciu ohúriť teoretikov klasickej hudby novým kompozičným majstrovstvom. Nie sú zamerané ani na inštrumentálnu exhibíciu, ani na dynamickú smršť emócií. Plynú jemne a nevtieravo a kontrapunkt fúgy je skôr osobným vyjadrovacím prostriedkom. Napadá mi, že svojou atmosférou a špecifickou človečinou má album blízko ku Coppolovej filmu Stratené v preklade.
Laginha na svojom albume obratne spája typické hudobné vplyvy Pyrenejského polostrova (flamenco), juhoamerického latino štýlu (tango) a jazzu s vplyvmi a vedomosťami danými klasickým hudobným vzdelaním. Nie je to však žiadna záchranná kombinácia, po ktorej siahajú tí, ktorým sa minú zdroje vlastnej inšpirácie. Je zaujímavé sledovať, ako sa vo fúgach kontrapunkticky prelínajú hlasy obsahujúce prvky tanga, flamenca, či jazzových fráz a ako synkopujú, či prechádzajú do polyrytmiky. Výsledkom nie je rozpačitá všehochuť, ale autonómny nový zvuk, nová atmosféra, nálada a farba. Fúgam chýba duchovný rozmer taký typický pre Bacha, avšak Laginha sa o také čosi ani nesnaží. Klasické kompozičné postupy a používanie prvkov jazzu a latino štýlov tu slúžia len ako prostriedky na predvedenie vlastnej modernej znejúcej vízie.
Prvá skladba Do lado de cá do mar uvedie poslucháča do priestoru a následná Fugue in A major (4 hlasy) tento priestor už jednoznačne definuje. Jej základnou esenciou je temperament pyrenejského polostrova prekutý vo vyhniach latinskej Ameriky. Vonia flamencom a tangom, a úvodná fráza pripomína motívy Concierto de Aranjuez od J. Rodriga. Tretia skladba, pomalá lyrická Lugar bem Situado, dá poslucháčovi trochu vydýchnuť pred štvrtou Fugue in D major (3 hlasy), ktorá už jednoznačne jazzovo synkopuje. Princípy fúgy tu nie sú veľmi zreteľné, je to skôr jazzová odpichovka v latino duchu. Nasleduje krásna pomalá lyrická Berenice. Vyniká tu detailnosť nasnímania zvuku klavíra Stainway, počuť zvuky tlmiacich prvkov, ako rytmicky dosadajú na struny pri zošliapavaní a uvoľňovaní pedála. Vytvára to ilúziu, že niekto v pozadí hrá na perkusiách, a znie to veľmi zaujímavo. Šiesta Fugue in E flat minor (4 hlasy) je vážnejšia ako predchádzajúce, sú tu výraznejšie prvky fúgového kompozičného zmýšľania a zacítiť tu aj vône baroka. Siedma Do lado de Lá do mar je latino jazz. Ôsma Fugue in F major (4 hlasy) je pekná jazzová skladba. Ďalší z nespočetných dôkazov, že umenie fúgy je naozaj nevyčerpateľným kompozičným formátom. Fado je rýchlejšia melodická skladba sem tam prechádzajúca do rytmického synkopovania na báze rytmu tanga hraného ľavou rukou. Fugue in C minor (5 hlasov) začína takmer bachovsky a je opäť pekne doplnená „perkusiami“ pedála. Podľa mňa je spolu s nasledujúcou kratučkou krehkou Coral najkrajšou skladbou albumu, ktorý uzatvára posledná dvanásta Fugue in B major (4 hlasy).
