Druhý deň sa niesol už v lepšom znamení. Počasie vyšlo a tak neboli žiadne zmeny programu alebo prerušeniu koncertu. Prvou skupinou dňa bol jeden z najlepších swingových orchestrov na Slovensku - Fats Jazz Band. Toto označenie si aj dokázal obhájiť skutočne vynikajúcim umeleckým výkonom i pódiovým prejavom. Repertoár tvorili najmä skladby od kráľov swingovej éry ako Count Basie, Tommy Dorsey, či Duke Elington, no objavili sa aj skladby od Fats Wallera. Práve v skladbách od Wallera mohol Ladislav Fančovič ukázať ako vynikajúco zvláda improvizáciu a hranie v štýle stride piano. Cieľom orchestra je docieliť autentickosť swingového obdobia a to sa im skutočne darí pomocou  obliekania, používania rekonštruovaných nástrojov a dobového frázovania. Fats Jazz Band je doslova fungujúci stroj času a vynikajúce hudobné zoskupenie so špičkovým prejavom.

Druhý v poradí sa predstavili Adam Baldych spolu s nórskym Helge Lien Trio. Toto vystúpeniae charakterizovala expresívnosť, kreativita, cit a úplná odovzdanosť hudobníkov. Moderná jazzová hudba v spojitosti s folkovými prvkami a world music pôsobila veľmi živo a neopočúvane. Dôležitým aspektom vystúpenia bola farba zvuku, s ktorou sa umelci celý čas pohrávali. Rôznymi perkusivnými technikami dotvárali širokú paletu farieb zvukov. V popredí kompozícii stálo improvizačné umenie, ktoré rozkvitalo najmä pri plodnej vzájomnej komunikácii. Objavili sa aj ašpirácie z free jazzu. Absolútnou hviezdou bol huslista Adam Baldych, ktorý predviedol neuveriteľnú invenčnosť vo frázovaní, skvelý cit, zmysel pre peknú melodickosť a dych berúcu virtuozitu. Počas zápalu emócii a pri vygradovaní expresie niekoľkokrát pretrhol vlasce na sláku, no jeho to vôbec nevyviedlo z miery.

Záver večera aj celého festivalu patril legendárnemu perkusionistovi a bubeníkovi Trilok Gurtuovi. V repertoári sa objavili prvky jazz-rocku, fusion a world music. V rytmike sa často objavovali patterny typické pre Indiu a Latinskú Ameriku. Okrem autorskej tvorby sa objavili aj skladby od Miles Davisa, Dizzy Gillespieho a ných. Kompozície neprekvapujúco ťažili skôr z rytmiky ako výraznej melodiky. Celkovo ma skupina a samotné skladby až tak neohúrili ako vynikajúce umenie Trilok Gurtua, ktorý sa miestami doprevádzal zvláštnym indickým beatboxom. Vrchol koncertu prišiel v momente, keď sa predviedol takmer 20 minútovým sólom, v ktorom predviedol svoje rytmické cítenie až do krajnosti. Celý čas sa pohrával so sonoristikou rôznych predmetov, pričom využíval vodu a rozličné nádoby na zmeny farieb zvukov alebo dĺžky doznievania. Skutočne virtuózne sólo evokujúce spojenie s prírodou.