Známy rakúsky jazzový festival Saalfelden nám prináša hudbu z rôznych kútov sveta do nádherného prostredia Álp už niekoľko dekád. Dlhšiu dobu sa však dramaturgia orientuje na mladú generáciu jazzmanov a snaží sa prezentovať moderné smerovanie improvizovaného jazzu. Medzi protagonistami nájdete skutočne rôznorodé uchopenia improvizačného umenia. Pre niektoré skupiny je modernosť synonymom odlišnosti, extravagantnosti, a tak sa každý rok stáva, že festival so sebou prinesie aj poriadne bizarné a ťažko uchopiteľné projekty.

Skupina Susana Santos Silva presne zodpovedá vyššie uvedenému popisu, keď prezentovala depresívne skladby evokujúce pocit skazy, ktoré zároveň búrajú všetky základy hudby. Poslucháč len ťažko dokázal uchopiť hudbu bez akejkoľvek myšlienky, melódie, pravidelného rytmu či formy. Bezmyšlienkové chrlenie tónov a takmer nulová interakcia hudobníkov odsúdila toto zoskupenie na neúspech. Úplnou šialenosťou bola hra na saxofóne pomocou sláku, čo len odzrkadľovalo smerovanie tohto extravagantného projektu. Toto je presne ten typ avantgardného jazzu, ktorý nedbá na percepciu poslucháča a skupina ho z komunikácie vytláča. Tvorcovia takejto hudby sú aj jej samotnými koncovými odberateľmi.

Ďalším nie veľmi vydareným projektom bol Daniel Rosenboom. Skupina sa orientovala na jazz-rock s prímesou španielskej melodiky a viacerých žánrov. Podobne ako Santos Silva aj tu chýbalo rozvíjanie myšlienok v improvizáciách. Spomedzi jazz-rockových projektov na festivale tento zaujal najmenej a kompozície mali pomerne predvídateľné učebnicové postupy. Tejto skupine chýbala autentickosť prejavu, ľahkosť a nadhľad.

Zoskupenie Chiri si vyslúžilo označenie za najbizarnejší, no zároveň určite najoriginálnejší projekt. Kórejské pokriky, ktoré tak nejako neboli spevom ani hovoreným slovom, ale niečo medzitým, doplnené o úplne voľný sprievod pôsobili naozaj šokujúco a útočili na predstavy poslucháčov o tom, kde hudba má hranice. Vystúpenie pôsobilo ako dramatický prednes v divadle, škoda, že jazyková bariéra uberala na výslednom dojme, kvôli nepochopeniu obsahu.

Skupinu nepodarkov festivalu doplnil Marty Ehrlich Sextet. Kompozície mali zaujímavé témy plne využívajúce harmonický potenciál sexteta, avšak improvizácie boli veľmi chaotické a kazili celkový dojem. Skupina síce disponovala svojskou expresiou a kompozične prepracovanými témami, ale ťažiskom skladieb boli voľné improvizácie, ktoré rozbili celý koncept.