V predchádzajúcom článku sme si predstavili festival Saalfelden a niektoré menej úspešné projekty. Objavili sa však aj skupiny, ktoré dokázali niečím zaujať a priniesli niečo hodnotné a inovatívne. Presne takou kapelou bola Shake Stew, ktorá ako domáci interpret otvárala celý festival na hlavnom pódiu. A táto tradícia je mi veľmi sympatická, keď organizátor dáva každoročne priestor domácemu interpretovi, aby otvoril celý trojdňový maratón, keď na hlavnom pódiu vystúpi celkovo 15 formácií.

Koncert začal veľmi zvláštne - konverzáciou. Pointa konverzácie nemala nejakú priamu nadväznosť na hudbu. Zaujímavosť bola prítomnosť dvoch kontrabasov a ich samotný dialóg. Moment, kedy oba hrali s miernym posunom a vytvárali tak echo efekt, do čoho sa jemne pridali dychy s ostinátom bol až mrazivo očarujúci. Štruktúra skladieb bola veľmi voľná a miestami prinášala kopu nečakaných zvratov a vybočení. Koncert sprevádzali výstredné efekty a výrazové prostriedky, ale pískajúca krabička sa nestretla s mojím pochopením. Bol to prepracovaný free-jazz, ktorý mal hlavu aj pätu na vysokej úrovni, opradený napätím z nasledujúceho vývoja. To všetko doplnené o invenčné improvizácie, jemnosť, cit, výraz a nádherné melodické frázy vytvorili skvelý zážitok.

Vincent Courtois bol veľmi pútavý projekt v rámci zloženia. Violončelo a dva saxofóny, tak ako bolo minimalistické obsadenie vyzerala aj výsledná hudba. Violončelo hrané technikou strumming akoby na gitare sa staralo o jednoduchú sprievodnú linku, zatiaľ čo saxofóny si menili štafetu vedúceho hlasu. Počas tém sa často nápadito striedalo trojhlasé spracovanie s kontrapunktom všetkých nástrojov. Valčík v podaní takéhoto obsadenia znel naozaj netradične. Napriek menšiemu obsadeniu boli harmónie veľmi pestré a farebné. Miestami bola tvorba inšpirovaná súčasnou vážnou hudbou, predovšetkým išlo o avantgardné smery.

Nórske trio Krokofant to odpálil moderným jazz-rockom s prvkami elektronickej hudby, psychadelic a free-jazzu. Gitarista podával v sólach skutočne dych berúci výkon. Technickosť na vysokej úrovni, blues-rockové a heavy-metalové frázovanie občas prebiehajúce do scofieldovského štýlu riadne rozvírilo atmosféru. Saxofón pridával pestrosť a najmä jazzový feeling. Improvizácie boli hrané na krátke vampy, pričom v popredí bola jednoduchosť sprievodu, na ktorej boli postavené skutočne divoké improvizačné behy. Koncert bol ukážkou moderného a progresívneho jazz-rocku.

Projekt Human Feel na mňa pôsobil veľmi bipolárne. Na jednej strane mi prišiel veľmi silený, nesúrodý a svojím kompozíciami nezaujímavý, ale na druhej mal miesta, ktoré doslova zažiarili a celé to zachraňovali. V skupine sa objavil aj známy gitarista Kurt Rosenwinkel, ktorí dvíhal úroveň celému projektu a zaslúžil sa o najkrajšie momenty, najmä keď hral 4 minútové sólo plné pestrých harmónií v spojení s organovým efektom.