Máme za sebou 42. ročník Bratislavských jazzových dní 2016. Jeden z najväčších jazzových festivalov na Slovensku sa stal už pre nás samozrejmosťou a pravidelným kultúrnym a jazzovým vyžitím. Čo je však už menej pravidelné, je jeho kvalita a povedzme si to na rovinu - tento ročník z hľadiska obsadenia bol azda najmenej atraktívny za posledné roky. Priniesol so sebou pozitívne, no i negatívne zážitky.
IBA JEDNA HVIEZDIČKA
Medzi tie slabšie výkony by sme mohli zaradiť Nik West. Muzikalita
protagonistov bola bez pochýb na vysokej úrovni a jedine pekné sóla ich držali na hladine. Jednoduchý koncept založený na generickom funku, R&B, groove s menšou prímesou rocku bol adresovaný skôr ako tanečná zábava s cieľom urobiť show. Donekonečna repetitívne frázy a jednoduché formy sa blížili už skôr k pop music.
Nie všetci budú súhlasiť, ale za tohto ročné sklamanie považujem vystúpenie Jiři Stivína a Miroslava Vitouša. Ich meno predčilo celé vystúpenie. Repertoár bol založený prevažne na známych štandardoch, ktoré boli niekedy bez pauzy do seba voľne pospájané. Celé vystúpenie sa nieslo v duchu voľnej komunikácie, avšak miestami mi to prišlo skôr ako predvádzanie starých ostrieľaných pánov a nešla z toho žiadna energia. Objavili sa aj svetlé miesta a to najmä zaujímavé spracovanie známych tém, kde využívali nečakané vybočenia a pohrávali sa s fragmentami motívov.
Tiempo Libre spadalo do kategórie tanečnej zábavy. Jednoduchá hudba na štýl latinsko-amerických rytmov však splnila svoj účel a roztancovala publikum. Pozitívnu energiu rozprúdili aj známe hity ako Oye como va a Guantanamera.
Caro Emerald bola výlučne hudba z kategórie pop-music, až na ojedinelé náznaky electro-swingu. Vystúpenie však sprevádzalo množstvo zvukových elementov, či už v podobe nástrojov alebo samplérov, takže pôsobilo veľmi bohato a neopočúvane. Celú show dopĺňali tanečné choreografie muzikantov. Atmosféra bola skvelá, ale toto vystúpenie nemalo s jazzom nič spoločné.
DOBRÉ TRI HVIEZDIČKY
Medzi priemerne dobré vystúpenia radím Cha Bud. Svojim obsadením
sa približoval už k menšiemu bigbandu. Vďaka tomu boli kompozície skutočne zvukovo bohaté a farebné. Skupina predovšetkým vsádza na melodickosť tém dychovej sekcie, ale jednotlivých sólových výstupov bolo pomenej. Štýlovo prevládal funk, electronic, smooth jazz a z kompozícii cítiť poriadnu dávku energie a tanečnosti, ale koncept sa začal od polovice koncertu príliš opakovať.
Orchester Gustava Broma už má svoje renomé najmä v Čechách a na Slovensku.
O technickom ume sa sporiť nemusíme, orchester pozostáva zo špičky slovenských a českých muzikantov. Ich koncert bol príjemným obohatením prevažne menších zoskupení festivalu. Predovšetkým prezentovali aranžmány tvorby svojich protagonistov. Tie však mohli byť prepracované lepšie, nakoľko chýbala hra s farbami a zvukovými možnosťami big bandu. Aranžmány sa sústredili skôr na nižšie polohy a všetky mali zastretejší, temný charakter.
JASNÝCH PÄŤ HVIEZDIČIEK
Teraz prejdeme na tie najlepšie a inovatívne výkony. Sem môžeme určite zaradiť vystúpenie - Adam Ben Ezra. Ten nám ukázal, že naše predstavy o
tom ako sa dá tvoriť hudba na kontrabase sú značne obmedzené. Zvukovo plnohodnotná kapela, avšak na pódiu bol len kontrabas a jeden človek. Neuveriteľné ako si dokázal za použitia rôznych efektov a loopera vytvoriť originálne a živé podklady, ktoré často čerpali v rytmike aj melodike z východnej hudby a objavila sa aj mikrotonalita. Nikdy som si nemyslel, že na techno hudbu bude niekto hrať orientálne melódie. Originalita je v tomto prípade možno aj slabé slovo.
Enrico Rava bol jedným z hlavných trhákov tohto ročníku a svoje postavenie na @@scéne jednoznačne potvrdil. Priniesol si so sebou mladú taliansku kapelu, s ktorou ukázal o čom je moderný jazz. Nádherne aranžmány melodických tém pre dvojhlas trombónu a trúbky. Sound kapely bol veľmi lyrický a miestami až trochu temný. Predovšetkým kompozíciám vládla modalita a často sa objavovali asymetrické frázy. Ťažiskom bola perfektná súhra a vzájomná komunikácia hráčov, ale nepribližovalo sa to k úplnej komprovizácii.
Ondrej Juráši milo prekvapil svojimi technickými dispozíciami! Výšky,
ktoré dokáže čisto uhrať, sú viac než pozoruhodné, ale niet sa čomu diviť, keď pôsobí dlhé roky v rôznych etablovaných big bandoch. Repertoár bol totožný s debutovým albumom Post. Autorské kompozície ťažia z nádhernej melodiky, jednoduchosti a jasnosti myšlienok v kombinácii s rytmami latino-jazzu a jemným, distingvovaným výrazom obohateným o farbu akordeónu.
Prekvapením bola aj Jana Bezek, ktorá so svojím triom priniesla zaujímavý originálny osobný prejav. Moderný neopočúvaný štýl, ktorý okrem jazzu dosť často vychádzal aj z európskej klavírnej školy, konkrétne najmä romantizmu. Najviac mi imponoval naratívny, piesňový charakter kompozícií, akoby rozprával príbeh a často smeroval až k melanchólii. Veľkou prednosťou je aj veľmi jedinečný štýl frázovania Jany Bezek, ktorý nie je úplne rýdzo jazzový. Počas skladieb sa často zaujímavo prelínala modalita s tonalitou.
Koncept Gogo Penguin potvrdil, že modernému jazzu vládne
jednoduchosť a melodickosť. Minimalistické kompozície sa pohrávali striedaním farebných plôch, pričom klavír hral prevažne kvartové a kvintové open voicingy a rytmická sekcia bola silne ovplyvnená hudbou D´n´B. Kreatívna a príjemná hudba potvrdila, že v jednoduchosti je krása.
Jon Cleary je cenou Grammy ocenení protagonista, ktorý rozprúdil skvelú energiu so svojím funkom, R&B a rhythm n` blues. Jeho silná stránka spočívala v klavírnej virtuozite, v ktorej dokázal spojiť blues, jazz, funk, Harlem style a tradície New Orleans. K tomu ešte nechýbala famózna rytmická sekcia a spev v peknej trojhlasej úprave.