Tretí deň sa niesol v znamení Američanov v klube Klimat a bol po hudobnej stránke veľkým sklamaním. Prvá vystúpila speváčka Jane Monheit, ktorá predstavovala svoj nový projekt venovaný Elle Fitzgerald. Repertoár sa väčšinou niesol v znamení swingu a bopu, pričom rytmická sekcia bola obohatená trochou exotiky. Monheit má peknú zamatovú farbu hlasu v altovej polohe, ale technicky sa moc neukázala. Neobjavovali sa takmer žiadne vokálne improvizácie a v rytme double time swingu vôbec nezrýchlila s kapelou a frázovanie nenasadila, tak ako je to v týchto rýchlych tempách pre Ellu typické. V repertoári ani nezneli jej najväčšie hity. Pozitívnym aspektom bola špičková kapela, ktorá predvádzala virtuózne sóla.

Záverečná kapela večera bola pod vedením trúbkara Nicholas Paytona. Podobne ako Dziedzic aj on sa rozhodol svoj nový projekt obohatiť o elektroniku a mixážny pult. V porovnaní s Dziedzicovým zoskupením bolo ich dj-ské umenie slabé. DJ Lady Fingaz počas skladby pacovala len s jedným sampleom, ktorý neustále vracala na začiatok prípadne ho drobila na menšie časti, no i tak jej umenie znelo veľmi monotónne. Pridanou hodnotou bolo hovorené slovo v samploch, ktoré malo poučný odkaz o ľudských právach, či právach menšín, čo dávalo skladbám iný rozmer. Samotná hra hudobníkov bola veľmi ťažkopádna a bez nápadu, také hranie do vetra. Celé vystúpenie malo presahy s ambientnom a chýbalo mu energický náboj.

Ďalší deň, opäť v klube Klimat, však priniesol úplne iný level jazzu v podaní Rakúšanky Karolíny Strassmayer a bubeníka Drori Mondlaka v programe Klaro! Strassmayer so svojou skupinou priniesla veľmi moderný mainstream ladený do lyrického, zastreného charakteru. Jej frázovanie bolo veľmi melodické, niekedy s asociáciami filmovej hudby a taktiež sa objavovali inšpirácie Coltraneom. Častokrát vo svojich sólach využívala kontrasty a prechody z dur do mol. John Goldsby sa ukázal ako neuveriteľný poet na kontrabase. Svojimi sólami využívajúc melodické frázy a jedinečné harmonické myslenie - rozprával krásny príbeh. Skutočne farebné vystúpenie plné rôznych vplyvov a nečakaných dynamických zvratov. Nakoniec vysvitlo, že Strassmayer má narodeniny a Poliaci sa za skvelé vystúpenie odvďačili zaspievaním nápevu – sto ľat.

Grammy ocenený Portoričan a saxofonista David Sanchez hral taktiež v štýle mainstreamu, ale kombinoval ho s exotikou a kubánskymi rytmami, pričom si sám niekoľkokrát počas koncertu zahral na kongá, či djembe. Prepojenie world music s jazzovým mainsteramom znelo v podaní jeho kapely veľmi originálne a autenticky. Predovšetkým kompozície ťažili z pozitívnej energie, živého tempa a tanečnosti. Miestami sa však objavili aj prvky minimalizmu. V popredí stála vždy melodika a toto mal na vedomí Sanchez aj pri svojich neuveriteľných improvizáciách na saxofóne, ktoré vystaval najmä na motivickej práci. Jeho narábanie a rozvíjanie motívov, by sa dalo prirovnať k Jim Hallovi na gitare. Skvelá muzika plná prepracovaných improvizácií.

Piatkový večer uzatvárala holandská skupina Jungle by Night, ktorá sa sústredila na mladšiu cieľovú skupinu poslucháčov. Ich aranžmány mali nádych populárnej hudby, ale objavovali sa aj vplyvy latina, funku, elektra, minimalizmu, či reggae. Hudba bola založená na jednoduchých posadených groovoch a častej repetícií fráz. Trochu jazzového feelingu do toho vnášala dychová sekcia a jej frázovanie. Prijemná hudba na uvoľnenie a tancovanie alebo masová bodka za festivalom v Bielsko-Bialej.

Návšteva festivalu sa uskutočnila za finančnej podpory Poľského inštitútu v Bratislave!