Máme za sebou 12. ročník medzinárodného podujatia Jazzahead 2017. Brémy už tradične hostia priaznivcov zo sveta jazzu, či už sú to promotéri, vydavatelia, novinári a samozrejme hudobníci. Všetci sa stretávajú v rámci tohto unikátneho podujatia počúvajú a diskutujú o jazze. Každoročne sa tu predstavia desiatky kapiel, pričom jednej spriaznenej krajine je venovaný celý večerný program. Tohto rok túto možnosť dostala fínska jazzová scéna. Pod hlavičkou Finnish Night sa predstavilo 8 kapiel a zároveň otvorili úvodný deň.
Ako prvé sa predstavilo Kari Ikonen Trio. Zoskupenie prinieslo unikátny a
netradičný sound klavírneho tria s typický lyricko-melodickým charakterom Škandinávie, pričom v ústredí samotnej hudby bolo vykreslenie príbehu. Hudba plná zaujímavých kontrastov a dramatických zvratov pôsobila ako poézia. Dôraz sa kládol aj na zvukomaľbu, ktorá bola inšpirovaná harmonickým jazykom impresionizmu. Za zmienku stojí aj zaujímavá skladba Pripiať, ktorá bola venovaná Černobyľskej katastrofe. Ťažkopádne frázovanie, pomalé glissandá a rôzne hluky dobre dokresľovali charakter hrôzy a samotnej atmosféry tejto katastrofy.
Ďalšia v poradí vystúpila kapela Gourmet. Sexteto s bohatou dychovou sekciou skĺbilo tradicionálny jazz s fínskou folklórnou hudbou. Zvukovosť jazzového archetypu bola dosiahnutá aj vďaka tube, ktorá sa objavovala v tradicionálnych bandoch oveľa skôr ako kontrabas. Zoskupenie malo veľmi vlastné originálne jazzové cítenie a sound, ktorý s použitím výrazných folkových motívov pripomínal zábavu na jarmoku. Hudobníci však až príliš akcentovali folkové miesta a hrali príliš expresívne, až to nabralo skôr sklon akejsi paródie, čo v konečnom dôsledku ubralo na kvalite a celkovom dojme.
Netradičné trio Virta sa snažilo apelovať najmä na mladšie publikum. Ich
kompozície priniesli moderný sound ťažiaci najmä z elektronickej hudby ako je D'n'B, trance, či techno. Tieto žánre sa stali centrom celého diania. Jazzové prvky sa skôr objavovali ako malé obohatenie a znelo to ako elektronická hudba s prvkami jazzu a nie naopak. V kompozíciách prevládalo minimalistické spracovanie a repetitívnosť. Skladby boli príliš jednotvárne a chýbalo im akékoľvek rozvedenie, zmena alebo aspoň malé ozvláštnenie. Postupne sa s každou ďalšou skladbou čaro modernej zvukovosti vytrácalo a poslucháč už dokázal predvídať koncept.
Kvarteto Raoul Björkenheim Ecstasy sa zameralo na spojenie jazzu, rocku, blues a folk music. Zoskupenie však pohorelo už na samotnom spracovaní, ktoré bolo nanajvýš priemerné. Slovo Ecstasy ako Extáza je veľmi výstižne, pretože hudobníci a najmä gitarista hral síce s veľkým zápalom ako pod vplyvom extázy, ale išlo len o opakovanie zaužívaných technických fráz v rýchlych tempách. Kompozíciám chýbala nápaditosť, výraznejšia melódia, cit a originálnejší koncept.
Zoskupenie Verneri Pohjola Group patrilo ku skvostom celého večera.
Vynikajúca hudba príjemná na počúvanie s výraznou melodikou. Predovšetkým bola hudba postavená na rockových hitoch Pekka Pohjolu, ktoré boli perfektné rearanžované pre jazzový ansambel. Kompozície boli krásne vo svojej jednoduchosti. Často zaznievali výrazné témy v unisone alebo si len tému vystriedali nástroje a tak obohatili výslednú farbu. Vďaka neuveriteľnej lyrickosti, melodickosti, emotívnosti skladieb a jednoduchému zreteľnému konceptu v štýle jazz-rocku si Verneri Pohjola získal veľkú priazeň publika.
Tenors of Kalma je fantastické trio, ktoré spája jazzovú tradíciu s elektronickým popom a to skutočne excelentným spôsobom. Skladby pripomínajú kvalitnú popovú scénu 80-tych a 90-tych rokov. Napodobňovanie zvuku starých analógových syntezátorov v kombinácií s popovým spevom a moderným jazzovým soundom znelo fenomenálne. Pod zdanlivo jednoduchým pop-jazzovým konceptom sa skrývali prepracované kompozície plné zaujímavo vrstvených polyrytmických štruktúr.
Aki Rissanen Trio prinieslo zasa úplne iné odvetvie jazzu. Dôraz v ich
kompozíciách bol často kladený na groove a rytmiku. Hudba mala miestami minimalistický charakter. Vo frázach sa kládol dôraz skôr na rytmickú variáciu a výslednú harmóniu ako na melodiku. Išlo o veľmi zaujímavý štýl moderného jazzu, ktorý sa snažil zanechať v pamäti poslucháča náladu a atmosféru a nie konkrétnu melódiu. Znelo to ako filmová hudba do pozadia.
Fínsky večer uzavrelo zoskupenie Dalindèo, ktoré odľahčilo atmosféru s tanečnejšími kompozíciami v štýle pop-rocku, funku, jazzu a elektro-swingu. Dominovali predovšetkým melodické témy a ľahko zapamätateľné krátke frázy. Občas sa objavovali aj exotické vplyvy latinsko-amerických tancov. Štruktúra skladieb bola založená na piesňovej forme. Prijemnú atmosféru dotvárali harmonické aranžmány tém pre dychovú sekciu a jemný sprievod perkusií.
