Modlitby Martina Valihoru boli opäť vypočuté a aj nasledujúci deň One Day Jazz Festivalu 2017 priniesol na nádvorie Bratislavského hradu krásne slnečné počasie. Tento raz sa začínalo omnoho skôr a to už o tretej hodine popoludní na pôde Bratislavského Konzervatória na Tolstého ulici, kde sa uskutočnil workshop a masterclass hviezdy štvrtkového večera Kurta Rosenwinkela. Majstrovský kurz bol určený nielen študentom hudby, ale i širokej verejnosti. Na svoje si prišlo asi 30 zanietených poslucháčov, prevažne hudobníkov, ktorí sa nebáli pýtať sa otázky rôzneho typu. Organizačne bol úvod tejto akcie po technickej stránke mierne nevydarený, ale nakoniec všetko dobre dopadlo a myslím, že to bola vynikajúca príležitosť na stretnutie sa s jednou z najvýraznejších osobností jazzovej gitary.

Úderom šiestej hodiny sa však začal na hrade očakávaný druhý deň festivalu. Ako prvý predstavil svoju hudbu veľký ansámbel - Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band, ktorý celkom slušne odohral Matúšove skladby. Nerád by som niekoho urazil, nakoľko v tomto telese účinkuje veľa výborných muzikantov, ale toto vystúpenie ma príliš neočarilo. Z pozície poslucháča som mal pocit, že tomu niečo chýbalo. Možno väčšia súhra alebo lepší výber skladieb.

Po tomto vstupe nasledoval celkom iný odvar jazzu v podaní spolužiakov z Berklee College of Music v Bostone - Ovsepian/Camarda/Valihora Trio. Hneď od prvých tónov si získali, verím že nielen moju pozornosť. Na klavíri krásne farbil vzdušné melodické kompozície Vardan Ovsepian, ktorý vytváral skôr hudobné plochy ako rozsiahle improvizované sóla. Svojou subtílnou, sprevádzajúcou hrou mu pomáhal na bicích Martin Valihora a absolútnym hrdinom sa pre mňa stal basgitarista Daniele Camarda, ktorý okrem krásneho tónu svojej sedemstrunovej basgitary a napodobňovaním zvuku elektrickej gitary využíval i počítač, na vytváranie stereofónnych atmosférických zvukových efektov.

Po tom nasledoval prvý z vrcholov večera a s ním i smršť tónov a úderov na bicie v podaní amerického Eric Harland Trio. Je to malý zázrak, že jeden z najžiadanejších bubeníkov jazzovej scény prišiel do Bratislavy ukázať svoje majstrovstvo. Na pomoc si prizval vynikajúceho klaviristu Jamesa Franciesa, ktorý okrem akustického klavíra využíval i elektrický kláves a syntezátor. Na basgitaru si povolal fantastického basgitaristu z projektu Joea Zawinula Linleya Marthea. Ich vystúpenie malo nádych poriadnej „jam-session.“ Niektoré skladby mali aj 15 minút. Miestami som mal pocit, že zbytočne odďaľujú koniec. Napriek tomu sa tu objavilo mnoho krásnych momentov. Jedným z nich bolo pre mňa efektné technické sólo Linleya, ktorý si pomáhal automatickým „kvákadlom“ - efektom typu wah-wah. A tiež posledná skladba postavená na slučke skladby od speváčky Rihanny – Diamonds.

Samozrejme bola to poriadna erupcia rytmu, po ktorej nastal čas na čerešničku na torte v podobe brazílskych rytmov a spevných melódii majstra gitary Kurta Rosenwinkela. Ten prišiel slovenskému publiku predstaviť svoj posledný album Caipi, ktorý sa líši od jeho predošlej tvorby vo všetkých smeroch. "Písanie piesní s textami bolo vždy súčasťou môjho hudobného sveta, ale väčšinou zostali v mojej súkromnej sfére. S Caipi som si uvedomil, že to boli aj lyrické piesne a že ich nakoniec budem aj spievať.“ A tak tomu aj bolo. Videli sme spievajúceho Kurta Rosenwinkela s charakteristickým gitarovým zvukom, ktorému na pódiu pomáhalo kvinteto mladých hudobníkov. S gitarovými partami a spevom mu pomáhal Pedro Martins spolu s klaviristkou Oliviou Trummer. Spevom sa však nenechala zaskočiť ani rytmika v zložení Frederico Heliodoro - basgitara, Antonio Loureiro - perkusie a Bill Campbell bicie nástroje. Úžasné obsadenie, pri ktorom som vôbec nemal pocit, že by akokoľvek zaostávalo za Kurtom a to i v inštrumentálnych sólach. Bezchybná interpretácia, skvelá idea i odkaz.

Napriek tomu, že sa miestami Caipi od jazzu dosť vzdialila, myslím, že to bolo správne dramaturgické rozhodnutie a milá bodka za bezpochybne úspešnou jarnou edíciou One Day Jazz Festivalu 2017. Škoda len, že zvukári zbytočne od polovice koncertu Erica Harlanda až do konca „žhavili bedne“. Festival samozrejme ešte nekončí, ale pokračuje i do ďalších miest.