V tomto článku sa pozrieme na ďalšie kapely z jazzového festivalu Saalfelden 2017. Nie každé vystúpenie musí hneď ohúriť, no tieto kapely sa postarali o skvelý muzikálny zážitok, pričom priniesli do hudby vlastnú perspektívu na umenie a aj inovatívne prvky, a vďaka tomu sa zaradili medzi najlepšie kapely festivalu.

Presne takou kapelou bolo zoskupenie amerického saxofonistu Steve Lehmana. Ten so svojim albumom Sélébéyone minulý rok vzbudil veľkú pozornosť a vďaka skvelej žánrovej fúzií získal niekoľko pozitívnych ohlasov od kritikov. Nie každý poslucháč si pri tomto projekte príde na svoje, nakoľko kombinuje jazz s hip-hopom, ktorý neulahodí najmä priaznivcom tradičnejšieho jazzu. Organický spôsob akým boli tieto dva žánre prepojené a spracovanie ma však prinútil hodnotiť tento projekt veľmi vysoko a kladne. Okrem fantastických jazzových muzikantov sa na pódiu objavili dvaja rapery – Hprizm a Gaston Bandimic, ktorí spestrili hudobné dianie hovoreným slovom. Okrem angličtiny zaznel aj veľmi exotický jazyk Wolof, používaný v Senegale, čo bolo len ďalším pridaným umeleckým rozmerom. Okrem hudobného rozmeru skladby niesli odkaz pre ľudstvo s témami rasových problémov, nenávisti a potrebnej harmónie vo svete. Rapery sa efektným spôsobom dokázali adaptovať na rytmicky zložité free-jazzové groovy a nie jednoduché nástupy, pričom často komunikovali s nástrojmi kopírovaním frázovania. Tento projekt priniesol originálny prejav a kontrastné odtiene dvoch odlišných hudobných svetov.

Nórsky ansámbel pod vedením speváčky a hráčky na etnický nástroj kantele vsadil na úplne odlišný prejav. Kvinteto v zložení: Trygve Seim – saxofón, Arve Henriksen – trúbka, Anders Jormin – kontrabas, Markku Ounaskari – bicie nástroje, perkusie a Sinikka Langeland – kantele a spev sa zameriavalo predovšetkým na hudobné dedičstvo svojej krajiny. Etnicky ladená fúzia tradičných nórskych spevov s jazzovými prvkami pôsobila veľmi originálne a autenticky. Krištáľovočistý hlas Sinikky v spojení s ambientných sprievodom mal doslova až mystický, spirituálny charakter. Neopočúvaný, originálny sound fínskeho národného nástroja – ketele v spojení s lyricko-melodickou poetikou a nórskym spevom chytil za srdce všetkých poslucháčov.

Ďalší veľmi jedinečný a originálny projekt si priniesol so sebou Michael Riessler s názvom – Kryptografie. Ten si zasa dal za úlohu prepojiť literárno-dramatický aspekt s hudbou. Stredobodom celej idei je fiktívna postava - Charles Mingus, ktorá reprezentuje myšlienky starého muža uväzneného v imobilnom tele. Na pódiu sme mohli počuť expresívny prednes slova v podaní herca Hartmut Stankeho v striedaní s hudbou. Neuveriteľne nápadité hudobné spracovanie sa pohrávalo s kontrastom medzi náladou hudby a hnevom a pochmúrnymi myšlienkami muža, ktoré boli adresované voči Bohu a svetu. V hudobnom spracovaní sa nápadito spojil jazz, funk, blues a avantgardný experimentálny prístup, reflektujúci beznádej muža. Tento nápaditý projekt posunul koncept koncertu na hudobnom festivale do nových rozmerov, pričom skĺbil viac ako jedno umenie.