Starý Pékáč sa opäť stáva stredobodom pozornosti všetkých vyznávačov dobrej hudby!
Každoročné klasické jazzáky sú však tento rok o niečo výnimočnejšie. Množstvo hviezd jazzového neba si v rámci svojich turné dalo na mušku práve naše Slovensko, pričom okrem Bratislavy to tento víkend vrelo aj v Žiline a Košiciach. Tak mohli obyvatelia týchto miest po prvý krát zažiť príchuť Bratislavských jazzových dní bez toho, aby museli cestovať do hlavného mesta. A aká bola atmosféra prvého večera jazzového maratónu?
Ako býva zvykom každý rok, aj tento je poznačený dlhou radou nedočkavých fanúšikov, pripravených chytiť si tie najlepšie miesta, poprípade rezervovať miesta pre kamarátov. Ani ja som sa tomu nevyhol, preto som už hodinu pred začiatkom čakal v rade. No napriek tomu sa mi nepodarilo nájsť najlepší flek. Množstvo ľudí, málo priestoru, zlý vzduch – to je štandard, ktorému asi ťažko na takomto festivale a v takýchto priestoroch zabránime. Dôležité však je, aby sme si domov odniesli hlboké zážitky a nemali pocit vyhodených peňazí... Myslím, že piatkový scenár sa celkom vydaril a hneď na úvod sme mohli zažiť, ako nás maďarská gypsy speváčka Mitsoura so svojou originálnou kapelou preniesla do orientálneho sveta, sveta iných harmónií, unikátnych rytmov a neeurópskych nástrojov.
Spolu s ďalšími členmi – András Monori (saxofón, kaval, bansuri, sitar, sarangi, gadulka), Márk Moldvai (klávesy, computer, live surround), Péter Szalai (tabla, ghatam, kalimba, konnakol, perkusie), Miklós Lukács (cymbal), Éva Mandula (animácie), tak vytvára pestrú zmes world music s folkovými témami, pričom som mal počas vystúpenia pocit, ako keď doma pozerám nejaký dobrý dokumentárny film o Indii. Zvláštnosťou na tejto hudbe je to, že každý hráč do nej vnáša svoj hudobný štýl a všetky štýly sú osobité. Dokonca, musím sa priznať, že použitie počítača a niektorých podmazov mi v tomto prípade až tak nevadilo (a to mi veľakrát vie pokaziť celkový dojem). Veľmi dobrý sound vyrobil Péter Szalai na svojich bicích nástrojoch a perkusiách, najmä basové zvuky tabla sú dobrým rozpoznávacím znakom skupiny. A keď k tomu pridáme výbornú prstovú techniku, je kapela schopná namiešať správnu zmes rytmov od výmyslu sveta. Speváčka Mitsou, označená v časopise Cosmopolitan ako žena roka 2002, má veľmi zvláštny hlas a zároveň veľmi unikátny. Na prvé počutie dosť rezavá farba hlasu ma skôr odpudzovala, ale po chvíli som pochopil, o čom je hudba tejto formácie a prečo je Mitsou považovaná za jednu z najlepších gypsy umelcov v Európe. Bonbónikom celého vystúpenia boli animácie (VJ Éva Mandula) počas skladieb, ktorým veľakrát nebolo rozumieť, ale boli pestrofarebné, častokrát sa točili v rytmoch a dotvárali tak celkový dojem. Takto sa mohli diváci pokojne naladiť, síce v netradičnom súdku, ale predsa na hlavných headlinerov večera.