Legendou sa väčšinou stáva človek, ktorý vykonal niečo výnimočné, čo si celá spoločnosť alebo jej veľká časť, mimoriadne váži a vníma pozitívne. Chick Corea (*1941, obaja rodičia sú talianskeho pôvodu) je zaiste práve takou legendou. O svoju legendárnosť sa zaslúžil celoživotnou tvorivou aktivitou a významným osobným prínosom do svetovej hudobnej kultúry. Chick Corea je jednou zo zásadných postáv obdobia rockovej elektrifikácie jazzu, ktorú odštartoval Miles Davis revolučnými nahrávkami Bitches Brew a In a Silent Way koncom šesťdesiatych rokov. Mladého a talentovaného Chicka spolu s ďalšími enormne talentovanými Davisovými mladíkmi, ako napríklad: John McLaughlin, Herbie Hancock, Joe Zawinul, Wayne Shorter, Keith Jarrett, Billy Cobham, Jack DeJohnette alebo Dave Holland, účasť na týchto nahrávkach odpálila k hviezdnej hudobnej kariére. Na celé sedemdesiate roky, ba aj viac, sa stali tvorcami a udávateľmi tempa v zásadnej vývojovej etape jazzu zvanej „fusion music“, v ktorej sa jazz slobodne snúbil s najrozmanitejšími vplyvmi, najmä však s tým rockovým.

Chickova hudobná kariéra je natoľko bohatá, že spísať všetko by bol skôr námet na dizertačnú prácu, preto spomeniem len heslovite niekoľko post - davisovských míľnikov: slávna jazzrocková skupina Return to Forever, ku ktorej sa niekoľkokrát vrátil, významné nahrávky v duetách, napríklad s vibrafonistom Garry Burtonom a Herbie Hancockom, pozoruhodné sú tiež sólové nahrávky, kde sa nechal inšpirovať vážnou hudbou (Béla Bartók), či kvarteto s Michaelom Breckerom, Stevom Gaddom a Eddie Gomezom (Three Quartets) produkujúce náročný „hardcore“ jazz.

Pre mňa osobne bol najpríjemnejším zážitkom koncertu Chick samotný, jeho sympatická osobnosť, príjemné vystupovanie a charizma. Vyžarovala z neho pokojná autorita, esprit a vnútorná radosť zo života, empatia, úctivosť a pokora človeka, ktorý si je vedomý svojej hodnoty. Sympatické bolo aj to, ako počas fototermínu vyhradeného na začiatok prvej skladby zvládol nesmierne rušivé staccato fotoaparátov, ktoré sme v tichu všetci počuli. Chick priateľsky zapózoval, nepríjemnú situáciu v zárodku s úsmevom zmenil na vtipný jazzový dialóg klavíra s cvakajúcimi fotoaparátmi a potom opäť priateľsky naznačil, že už stačilo. Nenašiel sa žiaden papparazo, ktorý by to odmietol rešpektovať.

Koncert bol sólový, jediným nástrojom bol akustický klavír a Corea na ňom ničím neprekvapil. Bolo to ako ísť na Hamleta alebo Beethovenovu 9. symfóniu, kde miera estetického zážitku sa dá pomerne presne odhadnúť. Chick brilantne zahral svoje aj cudzie štandardy. Boli medzi nimi Valčík pre Debby od Billa Evansa, niečo od Theleniusa Monka aj jeho vlastné slávne kusy ako Spain (s námetom z Rodrigovho Concierto de Aranjuez), La Fiesta a tiež takmer až bartókovsky znejúce Children’s songs, ktoré mám z jeho tvorby azda najradšej. S veľkou eleganciou zvládol aj nútenie publika do interaktívneho spevu. Tentoraz to hádam bavilo úplne všetkých. Corea sálu rozdelil na tri časti a použil aj mužský a ženský princíp. Každému bloku a princípu pridelil tón. Spolu tak bolo 5 tónov, ktoré s publikom nacvičil. Diváci si tak za maestrovej navigácie v jednoduchej melódii postavenej na kvinte s chuťou užívali zborový spev. Celý koncert bol naozaj veľmi príjemný a bolo aj niekoľko prídavkov. Povznesená radostná nálada mi vydržala ešte dlho po návrate domov.