Rozladený banálnym príbehom z jeho obalu a následným chvatným počúvaním jeho obsahu v aute počas únavného pracovného dňa, som toto CD bez váhania vyradil mimo okruh svojho záujmu. Opäť sa však ukázalo, aké je všetko relatívne. Aké je ľahké nedať niečomu šancu, keď práve máme naše okná emočného vnímania zabuchnuté. Našťastie som si toto výborné CD pustil po nejakej dobe ešte raz. Ale najprv ten príbeh. Autor hudby a kapelník Adam Pieroñczyk na obale svojho albumu píše, ako ich s kapelou počas zvukovej skúšky pred koncertom v Brazílii, hlavnom meste Brazílie, náhle postihol zvláštny tranz. Trvalo to možno niekoľko minút a bolo to spojené s triaškou, rýchlo sa striedajúcimi návalmi tepla a chladu a myšlienkami na indiánov. Ako on, tak aj jeho kolegovia v tom tranze vnímali zvláštnu melódiu, ktorú spontánne začali hrať, nechápuc o čo ide. Tento stav sa po chvíle vytratil, zážitok však ovplyvnil atmosféru celého večera a koncert odohrali s výnimočnou emocionalitou. O pár dní neskôr sa im dostala do rúk akási folklórna nahrávka indiánskych kmeňov Tupi a Guarani, ktoré kedysi obývali územia, kde práve koncertovali. Vyvedení z miery si uvedomili, že ide o hudbu takmer identickú s tou, ktorú počas zvláštneho stavu spolu znenazdajky hrali. Adam Pieroñczyk svoj text uzatvára nádejou, že určite aj my poslucháči ten dotyk „Tupinamby“ pocítime. No povedzte, kto by mu na takú detinskosť skočil... Ale tá prvá, štruktúrou jednoduchá skladba „Touched by Tupinamba“ má ozaj niečo do seba. No veď vyskúšajte, odporúčam použiť dobré slúchadlá alebo dobré analytické high-endy.
Adam Pieroñczyk (*1970) je vynikajúci poľský saxofonista. Vo svojej domovine je považovaný za jedného z najdôležitejších a najkreatívnejších jazzových hudobníkov súčasnosti. Je nositeľom najrôznejších cien a uznaní. Spolupracoval s Garym Thomasom, Samom Riversom, Archie Sheppom, Bobby McFerrinom, Tomaszom Stankom, Tedom Cursonom, Anthony Coxom, Joey Calderazzom, Edom Schullerom, Leszkom Mozdzerom a mnohými ďalšími. Na tomto albume hrá na sopránovom, altovom a aj tenorovom saxofóne a na arabskej zoucre (druh trstinovej píšťaly). Mimoriadne vzrušujúco mu sekundujú partneri z jeho tria - výborný kontrabasista Robert Kubiszyn, ktorý tu hrá aj na basovej gitare a rovnako výborný bubeník a perkusionista Krzysztof Dziedzic. V dvoch skladbách sa ako hosť inšpiratívne mihne perkusionista Guello a v jednej skladbe vokalistka Anna Serafiñska.
Celá nahrávka je odrazom bystrého ducha a expresivity jej autora. Je výborne vymyslená a podriadená silnej integrujúcej myšlienke. Nie sú to individuálne party sólistov poukladané vedľa seba so zámerom, či z toho niečo zaujímavé nevyrastie. Muzikanti spoločne a intenzívne tesajú do jedného kusu kvalitného materiálu a vytvárajú tak spoločné dielo. Výsledkom je zaujímavý, kompaktný a konzistentný produkt, ktorý je ťažké niekam zaradiť alebo k niečomu prirovnať.
Skladby sú formálne jednoduché. Disponujú však výraznými náladami a poslucháč sa v nich už po chvíli ľahko orientuje. Nástroje majú rovnocenné postavenie. Zaujímavá technika hry a bohatá farebnosť zvuku dobre nasnímaných akustických nástrojov spolu veľmi dobre korešpondujú. V skladbách Busem po São Paulo a Von Freeman (bpsp 2) obzvlášť vyniká rytmický dialóg bicích s kontrabasom. Dynamické zmeny ťažkých dôb sú naozaj efektné. Pestrosť groovovej rytmiky a zaujatosť ňou v celej nahrávke pozitívne dominuje. Skladby však nie sú technickou exhibíciou a ani rytmicko-harmonickým cvičením. Sú štýlové, majú svojho ducha a vskutku obsahujú akýsi prírodný, možno až indiánsky derivát.
V strhujúcej 9. skladbe Desmodus Rotundus, azda najlepšej z albumu, založenej na chytľavo opakujúcej sa basovej figúre, pridáva svoj hlas v pozícii nástroja rovnocenného s ostatnými speváčka Anna Serafiñska. Skvelými unisonami so saxofónom prechádzajúcimi do skatovania sa intenzívne podieľa na výbornom vyznení skladby.
Nezostáva nič, len toto CD odporučiť. Pozor však, ako som si dodatočne overil, v aute pri šoférovaní sa naozaj prekvapujúco zle počúva. A ako podmaz je nepoužiteľné.
