Aurelius Q - radostný výron činorodosti v regiónoch slovenského jazzo-priestoru? Blýska sa nám na časy? Uvedomujem si význam slova tu vyrieknutého pre skupinku nadšencov okolo tejto nahrávky. Ide o nahrávku rýdzo slovenskú vo všetkých atribútoch. Aj v jej typicky naivistickej, tým však cennej, schopnosti stáť mimo rozmer a čas. Všetko nasvedčuje tomu, že je to produkt úprimného priamočiareho muzikálneho entuziazmu bez akýchkoľvek postranných nárokov, či ambícií. Navyše uskutočnený zrejme s minimálnou finančnou podporou. Hnacím motorom tu bude okrem entuziazmu aj prirodzená (a chvályhodná) činorodosť jej aktérov, ktorí sa s veľkou pravdepodobnosťou hudbou neživia, avšak sa z nej vášnivo tešia. Napĺňa ma radosťou existencia ľudí, ktorí toto dokážu.
Aurelius Q je zostava piatich jazzových lokálpatriotov z Trenčína: Peter Belák – gitara, Erich Vladár – klávesové nástroje, Peter Sedlák – spev a vokály, Ivan Letaši – basová gitara a Juraj Šušaník – bicie nástroje. Na trenčianskej scéne sa pohybujú už druhé desaťročie. Ich najčerstvejšia nahrávka Folk Ways 2 je už štvrtá v poradí a svojim názvom jednoznačne uvádza rozmer, v ktorom sa pohybuje. V dvoch takmer čisto folklórnych piesňach tu účinkuje folklórny súbor Brezina a v ďalších jazzovo poňatých ľudových piesňach sa tu objavia hlasy folklórne etablovanej speváčky Terezky Kohoutovej a jazzovej novicky Terezy Rajnicovej. Na albume účinkujú tiež viacerí zaujímaví hostia (napríklad Eddy Portella a Robert Rehák na perkusiách, Jozef Králik a Erik Rothenstein na saxofónoch a flaute, a ďalší). Nahrávka plynie v decentnom, príjemne radostnom tempe a sviežich aranžmánoch. Vo zvuku, nálade a farbách jazzovej zložky mi jemne rezonujú jazzové vzory 70. a 80. rokov. Príjemným je neobvykle „vláčny“ výraz a frázovanie speváka kapely Petra Sedláka. Istá dramaturgická a kvalitatívna nevyrovnanosť nahrávku nekazí, naopak, dáva jej priateľský ľudský rozmer, človečinu.
A teraz to, v čom vidím slabiny. Na rozdiel od Pavla Bodnára a jeho majstrovského uchopenia témy slovenskej ľudovej piesne jazzovými rukami v nahrávke Ecce Jazz (pozri recenziu http://www.skjazz.sk/zobraz/930) sa tu slovenská hudobná ľudovosť s jazzom snúbi oveľa ťažšie. Obe súkolia do seba akosi horšie zapadajú. K snúbeniu niekedy vôbec nedôjde, jazzovosť a ľudovosť zarezonujú každá osve, niekedy priam otočené k sebe chrbtom (To tá Heľpa...). Nestačí len zmiešať hrušky s jabĺčkami. Aby sme mohli zistiť, ako spolu chutia, treba ich prinajmenšom pokrájať, až potom zamiešať, aby sa ich chute mohli navzájom prepojiť. A keď sa niektoré prepojenie chutí nevydarí, treba hľadať ďalej, meniť vzájomné pomery, pridávať ďalšie vhodné ingrediencie.
Jednako, cesta fúzie rodného folklóru, ktorý koluje našincom v krvi od detstva, s jazzom, ktorý sa naučili až ako veľkí chlapi (a baby), patrí k tým najperspektívnejším cestám, ktoré si mohli páni z Aurelius Q zvoliť. Koľkým svetových jazzmanom spievali ich mamy tunajšie piesne, koľkí ich vedia precítiť? Z tohto hľadiska naši jazzmani konkurenciu vo svete nemajú. Je to skvelý priestor na podnikanie. Nehovorím, že nie je príjemné zahrať si tango alá Astor Piazzola, či latino ako Stan Getz alebo Buena Vista, prípadne niečo iné. Ale treba si uvedomiť, že majstrovské vzorce a méty nie sú touto cestou dosiahnuteľné, či dokonca prekonateľné. Sú len plagiovateľné. Majstrovské vzorce sa najlepšie pletú z vlastného materiálu, načerpaného vlastnými koreňmi. A o to sa títo páni pokúsili. A veru, nie je to zlý pokus! Len tak ďalej, páni.
