Niet pochýb o tom, že Ida Kelarová je fenomenálny zjav. Každý, kto niekedy videl tento hrdý rómsky vulkán na pódiu, vie, ako jeho hustý pyroplastický mrak emócií dokáže rozpáliť srdce hneď prvým tónom, ktorý vychrlí zo svojho mohutného hrdla. Nepoznám nikoho iného, kto vie hudbou a spevom tak fascinujúco sprostredkovať drsnú bôľnu cigánsku vášeň a nostalgiu, ako Ida. Je v nej niečo amstrongovsky jedinečné a neopakovateľné!
Bol to naozaj krásny koncert, no zároveň aj akosi rozporuplne iný ako obvykle. Inakosť si Ida zabezpečila koketériou s jazzom. A to koketériou nie hocijakou. Spolu so svojím partnerom (ako pekne hovorí „priateľom a láskou“) Desideriusom Duždom si prizvali do kapely dva ďalšie vulkány. Klaviristu Ondreja Krajňáka a saxofonistu Radovana Tarišku, žiarivé muzikantské zjavy na jazzovej scéne Čiech a Slovenska. Títo dvaja ultratalentovaní mladíci každým svojím koncertom vyrážajú dych viac a viac. Sú bezpochyby špičkou. Ako keby nemali limity. Aspoň tie hudobné. Ich výkon bol taký intenzívny, že zrelativizoval aj nespochybniteľnú účinnosť Idinej cigánskej emočnej pyroplastiky. Ani vlastne neviem povedať, čo sa to na tomto koncerte sporilo, či dokonale odpaľovaný intenzívny jazz kontra nenapodobiteľná rómska vláčnosť, alebo silné osobnosti protagonistov. Skôr to bolo niečo nad tým, čo si účinkujúci ani neuvedomovali. Ľudská symbióza hudobníkov a ich snaha o symbiózu hudobnú a žánrovú, bola nepochybná. Napriek tomu pôsobila rozpačito, no zároveň aj neuveriteľne vzrušujúco. Isté je, že Idin a Duždov rómsky emočný rozmer a melodika tu mali iný, menej obvyklý a tlmenejší lesk. Niektoré zjazzované cigánske piesne sa zmenili na svojskú dixielandovú ľudovku. A neviem, či im to prospelo.
Koncert však bol napínavý a fascinujúci do poslednej chvíle. Rado Tariška vo svojich famóznych straight ahead sólach predviedol úchvatný cit pre aktuálnu atmosféru a duševné rozpoloženie publika. Prispôsobivo zahral na strunách publika aj spoluhráčov. Ondrej Krajňák s výnimočnou muzikálnou inteligenciou predviedol takú melodickosť a vášeň, že sme si ani nestihli uvedomiť jeho nevídanú technickú brilantnosť. Na jednej strane sa teda jazz s rómskou emóciou bil a na druhej sa s ňou akosi zvláštne spájal. Napríklad v poslednom prídavku, kde Krajňák podložil svojím klavírnym sprievodom Idin spev spôsobom tak nežným a podmanivým, že sa ťažko nachádzajú slová. Bolo vidieť tóny, ako vytekajú z klavíra na pódium a jemnučko ako vánok nadnášajú slastný bôľ Idinho smutného hlasu.
Treba tiež spomenúť úžasný spevácky výkon Desideriusa Duždu. Mám pocit, že mnohí špičkoví souloví speváci by sa po vypočutí balád v jeho podaní ticho hanbili v kúte. Príjemne a skromne pôsobiaci Dužda hral na gitaru a bol autorom väčšiny piesní, ktoré na koncerte odzneli. Rytmiku tvrdili taktiež špičkoví hráči. Na kontrabase a elektrickej basovej gitare hral Tomáš Baroš a na bicích Marián Ševčík. Ako vokalistka, a pri vysoko položenej hudobnej latke zároveň najslabší článok reťazca, sa po dlhšej dobe objavila Mária Duždová. Vďaka milá Ida, a vďaka milí Idini priatelia, bol to výnimočný koncert. Ale dal by som mu prednosť v menšej a intímnejšej sále, ako je tá v PKO.