Prvé, čo mi napadlo po vypočutí nahrávky, bola otázka, prečo to ten Hancock opäť urobil? Človek v jeho prípade stráca orientáciu. Čo je on vlastne zač? Veľký umelec alebo veľký obchodník s dažďom? Isté je len to, že je pekelne dobrý muzikant a že ma touto nahrávkou opäť dostal aj napriek určitým výhradám, ktoré k jeho prístupu mám.
Album River: The Joni Letters je majstrovský kus! A vôbec mi nie je jasné, či vďaka tomu, že sa v nej viac presadil Herbie umelec alebo Herbie obchodník alebo obaja rovnako intenzívnym dielom. Ale to je v prípade Herbieho príznačná dilema. Relativizuje ňou zaužívané pravidlá pri triedení „odsúdeniahodných komerčných pliev“ od „umenia“ a potvrdzuje, že veci sa vždy môžu mať inak. Spolu s Herbie Hanckockom – legendárnym jazzovým klaviristom – produkoval a aranžoval album River: The Joni Letters aj známy producent Larry Klein. Podobne ako v prípade albumu Future Shock (spomínate na Rockit?) a nielen jeho, aj v tomto prípade dali autori svojmu zámeru pečať prudkej komerčnej špekulácie. Až sa mi nechcelo veriť, že sa na také niečo Herbie vo svojom veku a postavení opäť podujal. Zadaním totiž bolo na spôsob decentnej „light night jazzclub“ hudbičky spracovať hudobné klenoty Joni Mitchell a predajnosť albumu posilniť účinkovaním dobre zvolených speváckych hviezd. Krištáľovo čistá komerčná idea: osobnosti plus technika prevárania vylúhovaných čajov. Lenže hudobný chameleón Herbie je veľký mág. Opäť potvrdil svoju flexibilitu a schopnosť presiahnuť podivné komerčné zámery. Dokázal upliesť z nekalej idey voňavý venček, ktorý každého poteší. Pri letmom pohľade na decentný obal CD nič podozrivé neudrie do očí a tak hneď na začiatku nepripraveného poslucháča šokuje hlas Norah Jones. A po nej Tiny Turner! Ale to už si album obzeráte pozornejšie a zbadáte, že sa môžete tešiť aj na samotnú Joni Mitchell. A že ďalšími hviezdami sú Leonard Cohen, Luciana Souza a Corinne Bailey Rae. Poviete si, hmm, to sa predsa nemôže vydariť! Opak je však pravdou. Výsledkom je krásne vyvážený album, plný elegancie, nonšalantnosti a decentne úchvatných inštrumentálnych výkonov, z ktorých sa robí husia koža. Sú tam naozaj parádne slaďáky, v ktorých Herbieho sprevádza absolútna svetová špička: Wayne Shorter (saxofóny), Dave Holland (kontrabas), Vinnie Colaiuta (bicie) a Lionel Loueke (gitara).
Norah Jones (Court And Spark): Nie som fanúšikom jej mazľavého hlasu a príkro sladkých piesní. Zdá sa mi, že všetko, čo v sebe mala, predviedla na svojom prvom, megaúspešnom, no raketovo rýchlo vyhorenom a dnes už zjavne gýčovom albume. Nenechala si žiadnu rezervu, preto sa jej druhý album stal prepadákom. No Hancock a pieseň Joni Mitchell z nej rezervy vytlačili. Norah sa v tomto kontexte počúva dobre, príjemne ma to prekvapilo...
Tina Turner (Edith and the Kingpin): Chytila mi srdce do svojich teplých rúk. Vpúšťa nás tu do svojej ďalšej komnaty, decentnej, pokojnej, plnej hlbokej zrelosti a muzikality. Podľa mňa ide o najlepšiu pieseň albumu, už len kvôli nej si treba CD zadovážiť. Spevácka latka tu je postavená na úroveň nedostižnú pre ostatné spoluúčinkujúce dievčatá. A navyše to zdola upevňuje azda najlepší aranžmán albumu. Ako jemné korenie, ktoré ani neviete identifikovať, no ktoré jedlu dáva zásadný rozmer, tak pôsobí vybrnkávaná flažoletová a kvákajúca gitara Lionela Louekeho v pozadí. Aranžérska perla.
Corinne Bailey Rae (River): River je krásna a notoricky známa pieseň. Je nebezpečná tým, že ju spieval a hral snáď každý. Stala sa tak výzvou, štítom, na ktorý je čoraz ťažšie liezť. Tu sa s výstupom popasovala Corinne Bailey Rae. A zvládla to prekvapujúco pekne. Stúpa sympaticky po neprešliapanej ceste.
Joni Mitchell: Samotná Joni sa prezentuje v autobiografickej skladbe Tea Leaf Prophecy upravenej spolu s Larry Kleinom špeciálne pre tento album. Veľmi pekné, ale zo svojho tieňa tu, na rozdiel od Tiny či Norah, nevystúpila.
Luciana Suoza (Amelia z albumu Hejira): V ťažkej konkurencii ma zaujala najmenej, no je to nepochybne skvelá speváčka.
Leonard Cohen (The Jungle Line): Len v sprievode Hancockovho klavíra zvládol svoju dramatickú recitáciu krásne. Primerane svojim schopnostiam. A zapadá s ňou pekne do kontextu.
Zopár piesní zostalo len v inštrumentálnej polohe. Sú zaranžované a zahrané s veľkým vkusom. A nie všetky pochádzajú z pera Joni Mitchell. Napríklad pieseň Nefertiti hrali Hancock so Shorterom na Davisom albume s tým istým názvom. Hovorí sa, že to je pieseň, ktorá inšpirovala Joni Mitchell k jej „jazzovej“ perióde koncom sedemdesiatych rokov a znie tu naozaj krásne a novo. Bonusom albumu je obsiahly a čistý zvuk. Zvukový inžinier teda taktiež za jedna.
PS
Po dopísaní tejto recenzie som sa dozvedel, že album získal cenu Grammy. No teda...
