John Scofield je ako dobré víno. Neplatí to iba o otrepanej fráze, že čím je víno staršie, tým je aj lepšie. Koľkokrát totiž siahnete po Scofieldovom albume, priamo úmerne tomu stúpa aj chuť vypočuť si ho znova a znova. Dvojnásobne to platí o jeho aktuálnom CD s názvom This meets that zkonca roku 2007.

Úvodná skladba albumu The low road predznamenáva, že spolupráca medzi Scofieldom a rytmickou sekciou Steve Swallow (basgitara) - Bill Stewart (bicie nástroje) bude prinajmenšom tak účinná, ako v prípade albumu Enroute, ktorú so Scofieldom títo dvaja skvelí hudobníci nahrali v roku 2004. This meets that však nie je iba o technicky prepracovanej stránke dobre zohranej trojice. Scofield prizval k nahrávaniu albumu ďalších štyroch hudobníkov na dychové nástroje, čím výrazne prehĺbil väčšinu z jedenástich skladieb albumu.

Kompozícia Strangeness in the Night pripomína, že krása je v jednoduchosti a skromnosti zahraných tónov. To si Scofield iste plne uvedomuje a jasne oddeľuje čisté rytmické sekcie jednotlivých nástrojov od tých ostatných. Basgitarové sólo však túto skladbu ničím zvláštnym neobohatilo.

Scofield sa nebál vsadiť ani na coververzie. Aj keď House of the Rising Sun (v ktorej dostal priestor ďalší hosť, známy tremolo gitarista Bill Frisell) a (I Can't Get No) Satisfaction balansujú na pomyselnej hrane únosnosti, je treba povedať, že kritériá kvality, ktorá sa od Scofielda očakáva, spĺňanú. Veľkou mierou tomu prispievajú aj už spomínané dychové nástroje.

Mojou absolútnou jednotkou albumu je Trio Blues.

V obdivuhodne prevedenej skladbe vynikol nielen sám Scofield, ale tiež bezchybná rytmická dvojica Swallow – Stewart. Opäť jednoduchý motív, opäť precízne prevedený, opäť niet čo dodať.

John Scofield je ako dobré víno. Pri recenzovaní tohto albumu This meets that, som si ho vypočul štyri razy. A som si istý, že si ho vypočujem opäť.