Rodák z nórskeho Osla Ketil Bjørnstad je unikátnou osobnosťou tejto nádhernej severskej krajiny a jeho meno nerezonuje len v prestížnych hudobných kruhoch. Patrí tiež k renomovaným autorom viac ako dvoch desiatok knižných publikácií - okrem množstva esejí a básnických zbierok je aj autorom beletrizovaných životopisov dvojice najvýznamnejších nórskych umelcov – otca nórskej národnej hudby Edvarda Hagerupa Griega a expresionistického maliara Edvarda Muncha.
Bjørnstad študoval klasickú hudbu v nórskej metropole, ako aj v Londýne a Paríži a už v šestnástich rokoch sa ako sólista Tretieho klavírneho koncertu Bélu Bartóka predstavil po boku Oslo Philharmonic. Avšak prelomový album In A Silent Way revolucionára Milesa Davisa pozmenil ešte v tom istom roku nielen Bjørnstadove hudobné priority, ale aj nasledujúce umelecké smerovanie. Hneď vo svojom prvom zoskupení Bjørnstad angažoval kontrabasistu Arilda Andersena a bubeníka Jona Christensena. Postupom času sa po boku svojich súputnikov - violončelistu Davida Darlinga alebo gitaristu Terje Rypdala, prepracoval medzi najvýznamnejších škandinávskych umelcov „okupujúcich“ prestížnu značku unikátneho vydavateľstva ECM (projekty The Sea I. – II. s Darlingom, Rypdalom a Christensenom alebo dialóg Epigraphs s Darlingom).

Projekt päťdesiatpäťročného umelca pod názvom Devotions uzatvára líniu krehkých tónových klenotov predostretých poslucháčovi na albumoch posledných rokoch. Na Grace, Before the Light, The Nest, Seafarer’s Song alebo Floating komunikoval Bjørnstad prevažne na pôde svojho tria s bubeníkom Alexom Rielom a kontrabasistom Arildom Andersenom. K tejto dvojici Bjørnstad tentokrát pozýva aj vynikajúceho rakúskeho saxofonistu a klarinetistu Wolfganga Puschniga. Zádumčivá severská zvukomaľba tak získava na výrazovej intenzite a Puschnig, ktorého poznáme z expresívnejšie a avantgardnejšie ladených projektov (okrem vlastných zoskupení je sólistom Viena Art Orchestra, či Carla Bley´s Very Big Band) prekvapuje svojím lyrickým nasadením na celej čiare. Ťažiskovým úsekom takmer osemdesiatminútového (!) albumu je trojčasťová suita The Dance of Life inšpirovaná legendárnym rovnomenným obrazom expresionistu Edvarda Muncha (1863 - 1944). Mimochodom Munchove texty boli pred poldruha desaťročím základom Bjørnstadovho albumu Losrivelse. Prvé a posledné éterické úseky suity s názvom White (The Innocence) a Black (The Sorrow) svojou temnou ambientnosťou ohraničujú optimistickosť a presvetlenosť strednej časti Red (The Passion). Viacero náladovo vyostrených momentov ponúkajú aj mnohé nenápadnejšie úseky albumu, napríklad krehký dialóg kontrabasu s klavírom v úvodnej The Window (Evening Version) alebo exotický motív Silhouettes opakovane prednášaný Puschnigovým altsaxofónom. Bjørnstadove zádumčivé modlitby (anglicky devotions) sú nádhernou zvukovou kulisou jarných večerov.