Na legendárny jazzový klub Yoshi's v kalifornskom Oaklande nedá hammond-organový virtuóz Joey DeFrancesco dopustiť. Pred niekoľkými rokmi tam ako hosť pioniera mainstreamovej gitary Pata Martina účinkoval počas niekoľkodňového angažmá. V triu s bubeníkom Billy Hartom vtedy nahrali živelný koncertný album Live at Yoshi's (Blue Note). Srdečnú atmosféru týždňového účinkovania na jedinom mieste DeFrancesco prednedávnom zopakoval, tentokrát so svojím vlastným ansámblom.
Nahrávka z apríla 2006 nevznikala so zámerom koncertného albumu, De Francesco sa pre vydanie rozhodol až keď mu nadšený zvukár ponúkol záznam nahrávaný „len tak mimochodom“. Jedným z dôvodov zverejnenia „oficiálne autorizovaného“ bootlegu (termín pre pirátsku nahrávku) bolo predovšetkým hosťovanie pozoruhodnej osobnosti jazzovej histórie – sedemdesiatjedenročného saxofonistu Georga Colemana. Toho kedysi začiatkom šesťdesiatych rokov angažoval Miles Davis spolu s novou rytmickou sekciou - klaviristom Herbie Hancockom, kontrabasistom Ronom Carterom a v tých časoch len sedemnásťročným bubeníkom Tony Williamsom. Práve Williams však neskôr Colemana po niekoľkých vynikajúcich albumoch (Seven Steps to Heaven, My Funny Valentine, Four And More) z kvinteta vystrnadil, pretože sa mu jeho hra zdala príliš tradičnou. Príchodom nového tenorsaxofonistu Wayne Shortera nastala éra druhého slávneho Davisovho kvinteta.
Hra Georga Colemana však ani po rokoch nepostráda invenčnosť, zemitosť jeho tónu mu môže závidieť ktorýkoľvek iný kolega, čo dokazuje koncert tejto dravej DeFrancescovej formácie. Na srdečné privítanie nadväzuje lyrická sólová introdukcia hosťa predznamenávajúca večer udalostí. Tou prvou je v pravom slova zmysle „jazda“ v podobe slávnej otváracej koncertnej témy Cherokee, ktorú páni povýšili na „aktualizáciu starej školy“. Hlásateľom staromódnosti jazzového mainstreamu dokazujú špičkoví muzikanti viacerých rozdielnych generácii nevyhnutnosť vitálnej pulzácie tejto hudby. V DeFrancescovej hre nemá priestor zaváhanie, svoje bleskovo hrané frázy vybrusuje k dokonalosti, navracia sa k ústrednej téme, rozdrobuje ju na úseky, ktoré v závere svojho sóla opäť skladá ako stavebnicu s jednotlivými komponentami zapadajúcimi do seba na milimeter. Tento nezastaviteľný hudobný tep kapely by bol nepredstaviteľný bez fantastickej rytmiky bubeníka Byrona Landhama a gitaristu Jake Langleyho.
Špecifickosť ležérneho zvuku B3 hammond-organu vyznieva najlepšie v bluesovo a soulovo ladených skladbách, ako napríklad Ceora legendárneho trubkára Lee Morgana v latinou „šmrncnutej“ strednotempovej verzii s precíteným Colemanovým sólom. Slávne štandardy tvoria základ koncertného repertoáru – zaznie Kaperova pohodovka On green dolphin street, Rodgersova balada Little girl blue a v závere Kosmova Autumn leaves, na ploche ktorej obaja interpreti experimentujú s rozličným spôsobom frázovania tejto „prefláknutej“ témy. Prekvapením je nádherná balada I'm in the mood for Love, v ktorej Colemana strieda vokalistka Colleen McNabb.
Koncertné záznamy DeFrancesco preferuje pred zavretím svojej kapely medzi steny štúdia, o čom svedčí tento po všetkých stránkach reprezentatívny The Authorized Bootleg. Alebo pred šiestimi rokmi vydaný festivalový záznam Incredible (Concord Jazz) v triu ešte s gitaristom Paulom Bollenbackom. Toho sme mohli s DeFrancescom zažiť aj v rámci Bratislavských jazzových dní. Album Incredible bol skutočne „incredible – neuveriteľným“ aj z ďalšieho dôvodu – DeFrancesco sa na ňom predstavil ako prvý organista v jazzovej histórii, ktorý vyzval hammondového kráľa Jimmyho Smitha k spoločnému jam-session na jednom pódiu!