Mimoriadne začínajúce talenty sa na viedenských hudobných scénach vyskytujú pomerne často. I keď zväčša iba tie overené – najmä v prípade viedenského Konzerthausu. Nemôžete rátať s tým, že by taká renomovaná scéna, akou je práve Viedenskými Symfonikmi „okupovaný“ Konzerthaus, uviedla niekoho, kto už za sebou nemá akú takú reputáciu. Gwilym Simcock ju nesporne má. I keď v 27-ich rokoch je to pomerne nezvyklé.
Simcock totiž vystupuje ako sólo klavirista, hrajúci jazz. To je naozaj nezvyčajné. Sebavedomý dobre vyzerajúci mladík si však za pár rokov svojej činnosti dokázal získať nielen srdcia nadšených divákov a najmä diváčok, ale aj odbornej kritiky. Pán Simcock má nielen skvelú techniku, ale aj dobrý cit pre potreby publika. Jeho zmysel pre melanchóliu zabieha miestami až do ľúbivých sfér romantických klaviristov, ale jeho rytmické cítenie a brilantná prstová technika nenechávajú nikoho na pochybách, že tento pán si môže dovoliť na pódiu takmer všetko. Tam sa však správa decentne, až seriózne – človek má pocit, že prišiel na klasický klavírny koncert, Simcock však hrá väčšinou iba vlastné veci. Vplyv jeho veľkých hudobných vzorov nezakrýva – niektoré skladby majú blízko k minimalizmu Keitha Jarretta, iné nesú v sebe nádych hudobných myšlienok Chicka Coreu.
Faktom je, že Simcock sa začal zaoberať jazzom od 15 - ich rokov – a boli to práve tieto veľké mená jazzového klavíra, ktoré ovplyvnili jeho rozhodnutie venovať sa predovšetkým jazzu a nie vážnej hudbe. Tej sa pritom doma napočúval viac ako dosť. Jeho otec bol organistom v kostole. Obdivoval najmä ruských klasikov, na ktorých diela rád improvizoval. V Simcockovom živote to bol jednoznačne určujúci moment – ako 9 - ročný sa dostal na hudobnú školu Chetham´s School of Music v Manchestri, kde sa učil hre na klavír a lesný roh. Ako 11 - ročný sa dostal do semifinále medzinárodnej súťaže v interpretácií Mozartových skladieb.
Lenže Simcockovi - ako sám vraví – sa nechce súťažiť – radšej sníva a pracuje sám s otvorenými očami: podarilo sa mu s vyznamenaním vyštudovať jazz na Royal Academy of Music a jeho partnermi sa čoskoro stali Kenny Wheeler, Dave Holland či Bob Mintzer. Simcock sa však rozhodol pre vlastnú osobitú cestu, plnú čistých romantických tónov a hravej rytmiky. Ako dieťa vyrastal v západoanglickom grófstve Cheshire najmä s ruskými klasikmi - a na to asi dodnes nezabudol. Pre európskeho diváka a poslucháča je na ňom práve toto asi to najzaujímavejšie: je to brilantný jazzový klavirista, hrajúci romantické melódie.
Z tých 10-tich skladieb, ktoré odzneli vo viedenskom Konzerthause sa väčšina niesla práve v tomto duchu. Sem-tam sa ozval aj známy štandard, raz dokonca ako inšpirujúci úvod skladby How deep is the ocean, v ktorej Simcock veľmi originálne rozvinul Moon river, pričom jednoznačne potvrdil Jarretov interpretačný vplyv. Skvele a s veľkým časovým priestorom interpretoval My one and only love a rovnako brilantne improvizoval na tému Summer soft od Stevieho Wondera. Koncert však spočíval na vlastných pomalých kompozíciách ako „And then she has gone“, „Take my hand“, ale strhujúce boli aj v 7/8 rytme zahrané Fun and Games, či Coreom ovplyvnený „Spring step“.
„Pre mňa je mimoriadne dôležitá práca s harmóniou,“ povedal nám po koncerte. „To je pre mňa popri melódii a rytme to najdôležitejšie...Dúfam, že takto budem môcť koncertovať a komponovať aj ďalej,“ dodal sebavedomo po vyčerpávajúcom viac ako 90 minútovom vystúpení (bez prestávky). Koncert sa uskutočnil v takmer zaplnenej Novej sále viedenského Konzerthausu – a to napriek očividne nepriaznivej konkurencii tradičného veľkého Letného symfonického koncertu pod otvoreným nebom v parku viedenského Schönbrunnu. Dúfajme, že nabudúce budeme mať to šťastie počuť Gvilyma Simcocka aj so skupinou. S kapelou sa síce pravdepodobne nedostane tak často na špičkové koncertné pódiá, ale určite by to
trochu „odromantizovalo“ jeho súčasný koncertný imidž.