Je to magor! Jeho dominantnú hudbu si nikdy nebudete môcť pustiť ako zvukovú dekoráciu vášho bytu alebo nálady. Pracuje s útočnou emóciou. Pesničky rozhodne neupútajú pôvabom, skôr poslucháča vyzývajú na súboj. Sú vnútorne sofistikované, emočne mohutné a obsahovo bohaté a šťavnaté. Každopádne, nedajte na prvý dojem, nemusí byť pravdivý. Je to ako keď si zrazu presadnete do tvrdého sedadla pretekárskeho auta. Zaskočí vás tvrdosť podvozku, cítite každý hrboľ, vibráciu a burácanie agresívneho motora, volantom bez posilňovača sa takmer nedá otočiť. Chvíľu trvá, než oceníte adrenalínové prednosti auta. A niekto ich neocení vôbec. Carterova hudba sa valí ako kamene, má také množstvo energie, že dokáže nadvihnúť. Ale len keď pristúpite na podmienky, keď sa naladíte na jej vlnovú dĺžku, čo sa nemusí vždy podariť. V opačnom prípade vás jej príval odhodí. Nezostáva nič, len nahrávku zahodiť, neznesiete ju. Podobný postoj zrejme budú mať aj muzikanti. Aranžérske schopnosti a majstrovstvo v hre na všetky nástroje v tejto nahrávke, nielen totálne nadupané saxofóny Cartera, sú nebotyčné! Sú však len prostriedkom. Skutočnou prioritou je obsah. Technika slúži len na jeho vyleštenie do najvyššieho lesku!
Osobne ma fascinoval najmä zvuk basového klarinetu a barytónového saxofónu (Carter). Skvelé sú spoločné frázy a unisoná Carterových saxofónov s trúbkou, respektíve lesným rohom (famózny Dwight Adams), či klavírne sólo (D. D. Jackson) v skladbe Rapid Shave. No všetci zúčastnení muzikanti tu podávajú fascinujúce výkony, ktoré sú v rovnováhe s kapelníkovými (Victor Lewis – bicie nástroje, Rodney Jones – gitara, James Genus – kontrabas, Eli Fountain – kongá, perkusie). Počúvam ich a som nadšený. Áno, Carter je magor! Patrí medzi takmer vyhynutý druh muzikantov, ktorí dokážu absolútne strhnúť poslucháča.
James Carter je muž mnohých jazzových dimenzií. Pohybuje sa od celkom klasického jazzu na CD Jurassic classics, cez organový jazz na In carterian fashion, až po free funk na CD Layin' in the cut, ktorý nám predviedol pred pár rokmi na BJD. Na svojej poslednej nahrávke Present tense cieľavedome, ako zlatokop, nanovo preosieva starý značkový jazz z obdobia jeho vrcholu v 50-tych a začiatkom 60-tych rokov. A vypadávajú mu samé zlaté nugety, ktoré tam predchodcovia zanechali. Spolu s Carterovými skladbami tu znejú modifikované skladby Dave Burnsa, Djanga Reinhardta, Dodo Marmarosu, Gigy Gryce a ďalších. Tvrdý bop preložený latinom a sem-tam pomalšou alebo odľahčenou vecou.
Carterov drive, talent či tón sú úchvatné. Je akýmsi Coltraneom dnešnej doby. Nie jeho reinkarnácia, či derivácia, ale nový súčasný Coltrane. Jeho emotívnosť má niečo z Lestera Younga. Osobne dnes považujem Cartera za pravého nositeľa odkazu jazzového grálu. Posúva latku tohto žánru do vyššej polohy v situácii, keď sú všetci ostatní presvedčení, že ďalej to už nejde. Carter ukazuje, že to ide, a robí to akoby ľavou zadnou. Je posúvačom hraníc možného.
Videl som ho prednedávnom priamo v štúdiu STV v hudobnom programe Metro, ktorý uvádzal hexák Ixo. Aký to špecificky slovenský paradox - kde sa vzal tu sa vzal, žiadne promo, ajhľa neohlásený James Carter. Jazzová hviezda najvyššieho kalibru - nezávislý, emotívny a drzý chlapík s nepredvídateľným správaním. Niečo ako Mike Tyson, veď usporiadatelia a novinári vedia... Jedna z nefalšovaných, nepreležaných, vysoko cenených svetových špičiek, nesúca sa na vrchole svojej životnej vlny, si len tak, akoby náhodne, prefičí štúdiom nízkorozpočtovej STV v hudobnej relácii zameranej na pop a rock. Vystúpenie bolo šokujúco úchvatné. Obrovský energetický a tvorivý pretlak. Hrali v triu, namiesto klavíra použili organ Hammond (vzácny kus požičaný od Braňa Hronca). Mnohí nepripravení, či po celom dni unavení poslucháči, to v štúdiu nezvládli a koncert sa pre nich stal doslova utrpením. Naopak, pre tých, čo sa tomu prívalu dokázali otvoriť, to bol jedinečný výlet do absolútnych výšin. Milá STV, vďaka. Len tak ďalej. Prosím-prosím, viac Carterov!
