Meno afroamerickej skladateľky a speváčky Abbey Lincoln nebude u jazzového poslucháča rezonovať pravdepodobne natoľko intenzívne, ako meno jej slávnejšieho ex-manžela – legendárneho bubeníka Maxa Roacha. Po jeho boku sa Abbey podieľala napríklad na prelomovej nahrávke We Insist: The Freedom Now Suite (Candid Records 1960), obhajujúcej ľudské práva afroamerického obyvateľstva s časoch rasovej segregácie. Abbey, vlastným menom Anna Marie Wooldridge, sa už vtedy prejavila ako nesmierne emotívna speváčka, čo vzápätí potvrdila vlastným sólovým projektom Straight Ahead (Candid Records 1961), na ktorý pozvala tenorsaxofónového velikána Colemana Hawkinsa a jedného z najsľubnejších altsaxofonistov Erica Dolphyho, ktorého kariéra žiaľ zhasla o niekoľko rokov neskôr.
Titul aktuálneho projektu sedemdesiatsedemročnej dámy je príznačný, pretože Abbey Sings Abbey je v jej dlhotrvajúcej kariére vôbec prvým (takmer výlučne) autorským albumom. Autorský status nabúrava jedine úvodná adaptácia kultovej témy Blue Monk, ktorú Abbey „použila“ aj na spomínanom albume Straight Ahead. Idylickosť a bluesový nádych príjemnej (v monkovskej genealógii predsa len netradične priamočiarej) témy, speváčka ešte zvýrazňuje ležérne uvoľnenou deklamáciou vlastného textu. Príjemné slidegitarové sólo Larryho Campbella naznačuje, že väčšmi ako k ortodoxnejším jazzovým smerovaniam speje Abbey ku koreňom bluesovej a country hudby. Avšak nielen povrchne, ako pred niekoľkými rokmi vokálna kométa Norah Jones, ale s odžitou (odspievanou) emocionálnejšou hĺbavosťou. Po tejto jedinej prepožičanej téme napĺňa umelkyňa zvyšok albumu vlastnými zásobami. V nasledujúcej, rovnako pohodovej, Throw It Away prekvapí akordeón Gila Goldsteina, expresívne pôsobivým refrénom Lincoln postupne získava svojho poslucháča, podmaňujúc ho svojím sladkobôľnym vokálom. Temnejšiu melanchóliu Should've Been strieda rozsvetlenie v
podobe šansónovej Love Has Gone Away alebo uvoľnenej „prairie ballad“ And It's Supposed to Be Love. Vďaka Campbellovým mandolínam, zádržiam jeho slide gitár, ako aj violončelu Dave Eggara, vzniká na albume dusivé napätie (Bird Alone). Prostredníctvom naliehavej melodiky (Down Here Below) by poslucháč ľahko veril Lincolnovej sklamaniu, pokiaľ by ho nestriedala gospelová nádej (The World Is Falling Down).
Skutočnosť, že album Abbey Sings Abbey je výnimočným počinom si uvedomujú aj aktéri aktuálneho 12. ročníka ceny Jazz Journalists Association (JJA) Jazz Awards 2008. Nachádza sa totiž medzi päticou nominovaných albumov jednej z hlavných kategórii – Nahrávka / album roka 2008. O tom, či je najlepší budú určite mnohí polemizovať, avšak minimálne titul „najpohodovejšia jazzová nahrávka roka“ albumu Abbey Sings Abbey právom patrí!