Nová nahrávka vychyteného mladého belgického klaviristu Jefa Nevea (* 1977) ma zaujala prakticky ihneď. Už po prvom letmom priblížení bolo jasné, že recenziu písať chcem. Teraz tu však sedím so slúchadlami na ušiach, počúvam Neveovu hĺbavú, skromne avšak ušľachtilo plynúcu hudbu a akosi neviem nájsť slová, ktorými ju priblížiť. Ako hovorí Milan Lasica, najhoršia je prvá veta. Neveove trio sa vôbec nespráva ako jazzové trio. Nenapĺňa klasickú schému, v ktorej trojica silných individualít využíva ideálny priestor pre expresívne predvádzanie svojho potenciálu (v triu môže každý hrať permanentné sólo). Nie je to ani opačný extrém - schéma v ktorej dvaja obetavo hrajú na tretieho, zvyčajne sebastrednú hviezdu. Neveovo trio hrá dobre premyslený kompozične štrukúrovaný jazz, ktorý je bohatý na príjemné, pomalé melódie a harmónie. Impresívna hudba často znie minimalisticky, sem-tam repetične preblesnú jemné náznaky free. Sem-tam sa zaskvie priam monumentálne finále. Podávajú sa aj módne ochucovadlá vo forme urbánno-syntetických reálií a pazvukov. Sú však vkusne a decentne dávkované. Zarezonuje tu všeličo, Chopinovská nostalgia, baltické okamžiky na spôsob Arvo Pärta, či náznaky Glassovskej repetičnosti. Napríklad v krásne nostalgickom Intro to Sehnsucht a v plynulo nadväzujúcej výbornej skladbe Sehnsucht. Mihol sa tiež odkaz Keitha Jarretta. Vo mne osobne zarezonovala melodicky silná skladba Für Lize. Na druhej strane, hlavný motív skladby Lay Down, Deep Down ma otravuje a skladbu pri ďalších počúvačkách preskakujem. V každom prípade, pomalá hĺbavá nostalgická impresívnosť nahrávky dominuje nad rýchlymi a dynamickými úsekmi.

Na obale CD upúta zvláštne Neveovo motto: „I got to my feet, in the blazing fiesta of my existence, where it feels like good to linger, but even better to leave“ (Postavil som sa na nohy, v planúcej fieste mojej existencie, v ktorej je príjemné zotrvať, no ešte lepšie odísť). Podobne ako motto, ťažko interpretovateľné je aj obsahové pozadie tohto pozoruhodného CD. Za predchádzajúce album Nobody is illegal z roku 2006 získal Jef Neve skvelé recenzie, pozornosť odborníkov a účinkovanie na najlepších hudobných festivaloch a pódiách sveta. Aj nové CD Soul in the picture je zjavne inšpiratívna nahrávka, navyše odzbrojujúca svojou nevtieravou úprimnosťou. Neve tu priam s osudovou bezstarostnosťou dáva svoju kožu na trh.

Na záver už len dodávam, že na kontrabase v triu veľmi dobre a disciplinovane znie Piet Verbist a na bicích Piet van Bockstal. Sú spolu s Neveom už päť rokov a na súhre to poznať. V ôsmej skladbe Für Lize sa objavia Piet van Bockstal na hoboji, Vera Van Eyndhoven na flaute a Erwin Scheltjens na klarinete.