Boli to suverénne dva najdrahšie jazzové koncerty celej nadchádzajúcej jesennej a jarnej sezóny viedenského Konzerthausu. Lístky na prvý z nich stáli od 64 do 87 Euro. Čerstvý nositeľ Grammy za najlepší jazzový album RIVER: The Joni Letters (pozri recenzia http://www.skjazz.sk/search.php?zobraz=1925), legendárny Herbie Hancock (*1940) však po oba večery Veľkú sálu Konzerthausu (1.800 miest) bez problémov vypredal.

Podľa dostupných údajov bol viedenský koncert zahájením jeho európskeho turné a jeho nový sextet tu mal svoju premiéru. Herbie s rozpačitou „americkou“ žovialitou (teraz vám zahráme, ha, ha, ha, skladbu, yeah, ha ha, z filmu, yeah...) rozvláčne uvádzal koncert. Ako šéfa kapely uviedol trubkára Terenca Blancharda. Ďalšími členmi kapely boli Gregoire Maret na fúkacej harmonike, James Genus na kontrabase a basovej gitare, ďalej gitarista Lionel Loueke a bubeník Kendrick Scott. Očakávalo sa, že program bude zostavený práve z hitov oceneného albumu. Ale nestalo sa tak. Kapela odpálila koncert prudko pulzujúcim moderným hardbopom. Bol plný sól s polámanými harmóniami prechádzajúcimi do free. No vôbec prvé, čo som si hneď s prvými tónmi intenzívne uvedomil, bola otrasná akustika sály. Zvuk sa vyrútil z reproduktorov a ďalej sa odrážal od stien ako kalná voda, v ktorej ani pri najlepšej vôli nič nevidno. Dalo sa v nej loviť len naslepo. Bravúrnosť hry všetkých sa v tom kale dunenia basy a priostrých výšok rozbitých silným halom sály a odposluchmi muzikantov načisto strácala.

Ďalšie skladby úvodnej časti svojou špecificky pulzujúcou groovovou rytmikou a polytonalitou vyvolávali Davisovho ducha a obdobie jeho Bitches Brew. Bola tam podobná zostava nástrojov (až na záskok fúkacej harmoniky za saxofón), podobne zneli syntezátory, trúbka, ostinátne figúry rytmiky (groovy) a šuchoty a šepoty gitary. No i tak pôsobila prvá polovica koncertu akademicky a rozpačito. Spolu s nepríjemným zvukom to dohnalo k predčasnému odchodu vedľa mňa sediacu partiu skúsených jazzových vyznávačov na čele s Pavlom Polanským. Mohli však ľutovať. Zhruba v polovici koncertu zaznela zaujímavo vystavaná skladba Lionela Louekeho, ktorá spolu s vynikajúcim sólom bubeníka Kendricka Scotta prelomila ľady. Účinkujúci zrazu ožili, aj zvuk sa akosi prevzdušnil a koncert sa otočil do úplne inej roviny. Kapela aj ich repertoár poodkryli svoju majstrovskú mnohorozmernosť a exkluzivitu. Všetko začalo dýchať a žiariť farbami a nám v krvi začali stúpať radostné endorfíny. Všetci hrali bravúrne a koncert naberal čoraz väčšie grády. Pre mňa osobne bola veľkým potešením hra bubeníka Scotta, no najmä veľmi neobvyklá hra gitaristu Louekeho. Hrá na gitaru zvláštnym objavným spôsobom, akoby to ani nebola gitara, ale nejaký africký melodicko - rytmický nástroj. Loueke bol jediným v zostave, ktorý s Hancockom spolupracuje na plný úväzok už niekoľko rokov. Participoval aj na albume River: The Joni Letters. Teraz chápem, prečo si ho Hancock drží a poskytol mu aj priestor pre podivuhodnú sólovú skladbu. Skladba bola s najväčšou pravdepodobnosťou africkou ľudovkou. Loueke v nej spieval, sprevádzal sa na zvláštnej šamansky znejúcej gitare, napodoboval zvieratá a dokonca reval ako lev.

V závere prišlo aj na zlaté Herbieho štandardy. Pravdou je, že boli silne modifikované a celkom sme sa s kolegami nezhodli na tom, ktoré to boli. Ja si myslím, že to boli Watermelon Man a Chameleon. Obe poskytujú skvelý základ na rozohranie veľkých konštrukcií a sól. A to presne sa tu dialo. Herbie s prenosným syntezátorom cez plece chodil od hráča k hráčovi a s každým rozohrával skvelé dialógy ponad vynikajúco frázujúci zvyšok kapely. Po úvodných rozpakoch sa koncert ukázal byť mimoriadny. Taký, aký sa hneď tak nezažije. Škoda len mizernej akustiky sály a zlého zvuku. Herbie Hancock nám predviedol ozajstný mnohorako moderný jazz hodný jeho majstrovstva a legendárnosti. Vďaka zaň!