Skromne a trochu hanblivo pôsobiaca nemecká kapela re:jazz vraj pred takým veľkým publikom, aké bolo v PKO, ešte nehrala. Repertoár re:jazz pozostával zo štandardov, jazzových úprav japonskej populárnej hudby, objavila sa aj samba. Všetko znelo ľahko, zábavne a jazzrockovo. Ich vystúpenie zjavne potešilo mnoho poslucháčov.
No malo aj dosť technických nedostatkov. Asi najviac z nich trčal placho nastupujúci saxofonista Oliver Leicht. Odvážil sa trochu pritlačiť až v tretej skladbe. Kapelníka Matthiasa Voghta predchádzala zvesť o jeho prominentnosti v oblasti jazzového klavíra. No nepotvrdila sa. Škoda. Sympatie si naopak získala dobre spievajúca speváčka Inga Lühning. Bohužiaľ, po celý koncert som sa nedokázal zbaviť pocitu, že sa pri speve vžívala do kože niekoho iného. Podobne, ako malé dievčatko pred zrkadlom, ktoré sa pri árii z Titanicu na chvíľu zmení na Celine Dion. V prípade sympatickej Ingy mi toto prevtelovanie intenzívne pripomínalo Dianu Ross. Stačilo len zavrieť oči. Ingino kvalitne nacvičené soulové stmavenie vo frázovaní a zafarbení hlasu bolo beznádejne nekonzistentné s veselým zjavom do svetlo - hrdzava sfarbenej Nemky.

Výkon re:jazz bol sympatický. Je však z neho jasné, že ako Inga, tak aj celá kapela stále stoja pred neľahkou úlohou stať sa sami sebou. Stoja pred dospením k vlastnej hudobnej tvári. Držím Inge aj kapele palce, potenciál a talent na to všetci určite majú.