Jazzové PKO bolo natrieskané po strop. Medzi tlačiacimi sa divákmi som zjavne nebol jediným majiteľom pamätného licenčného albumu Look to the Rainbow – Live (1977) maestra Ala Jarreaua. Jeho vydanie v bývalom Československu (1980) patrilo k zriedkavým šťastným náhodám. Podarilo sa mu prefiltrovať cez komunistickú cenzúru až k vydaniu najmä vďaka utajeným výhonkom kultúrneho oportunizmu v strane (páni Černý & Dorůžka, vďaka). Navyše, bolo to to najlepšie, čo nám v tej dobe z Ala Jarreaua mohli poskytnúť.
Koncerty Ala Jarreaua sú skrátka fenoménom. Uvedomuje si to zrejme každý, kto mal jeho koncert príležitosť vidieť. Svoju prvú koncertnú
Jarreaovskú pecku som si s padnutou sánkou užil kedysi dávno v Rock Palaste prenášanom rakúskou televíziou v osemdesiatych rokoch. Neskôr, počas nasledujúcej doby, som stihol už len zopár náhodných záberov v televízii. Svojou emotívnosťou a muzikalitou však vždy intenzívne antikorelovali s jeho komerčnejšie orientovanou štúdiovou aktivitou. Doteraz celkom presne nerozumiem princípu tejto zvláštnej „schizofrénie“ deliacej jeho štúdiové albumy a neuveriteľné jazzové koncerty. Pôvodom psychológ Al Jarreau (*1940), jeden z vôbec najvplyvnejších spevákov sveta, akýsi Coltrane spevu, je proste pódiový mág s absolútne najvyšším danom. A tak
sme sa v PKO nedočkavo tešili na to, čo príde.
Česká televízia asi 2 týždne pred jazzovými dňami uviedla po Noci s Andělem Jarreauov koncert z Montreux. Toto malebné mestulienko na brehu Ženevského jazera je symbolom vôbec najprominentnejšieho jazzového festivalu na svete. Koncert bol fantastický. Hovoril som si: tak toto asi v Bratislave neuvidíme. Bratislavská skutočnosť však ďaleko prekonala moje najlepšie očakávania! Obrovská energia, muzikalita a neuveriteľná ľudská empatia tohto zvláštne príťažlivého človeka vybudila radostné endorfíny snáď aj v podlahe PKO a kameramanoch STV. Dynamický mix nových vecí, citácií (napríklad Bach)
a mohutne prearanžovaných parádnych štandardov, sa na nás valil ako Tsunami radosti a dobrej vôle. A vôbec nevadilo, že kapela bola menšia ako tá v Montreux. Prišla väčšina kľúčových muzikantov, ktorí s Jarreauom spolupracujú dlhé roky. Bola tu aj skvelá vokalistka Debbie Davis, ktorá svojim éterickým zjavom a úžasným hlasom pripomína Annie Lennox. Keď Debbie s Alom predviedli duo solo vo Sweet Valentine, ktoré vo finále svojimi dokonalými vokálmi dorazili muzikanti z kapely, bol som naozaj unesený. A show pokračovala. Medzi štandardami zazneli napríklad We're In This Love Together, You don’t see me, Masquenada alebo krásna vokalizovaná Zawinulova
A Remark You Made (Wheather Report: album Heavy Weather). K vybarličkovávaniu pomocou štandardov bývam väčšinou skeptický. Ale sviežosť a muzikalita, s ktorou ich predvádzal Jarreau a jeho dokonalá kapela, boli naozaj jedinečné. Toto neboli nijaké záchranné barličky. Bol to prostriedok, cez ktorý Jarreau vo svojej inteligentnej a úprimnej show sprostredkúva svojim poslucháčom ozajstné potešenie z hudby.
Nesmierne vitálny a mimozemsky pôsobiaci Jarreau (68 rokov) si celkom podmanil moje srdce Mám veľkú radosť, že som ho mohol zažiť. A zjavne som nezostal s touto radosťou sám. Nasvedčovala tomu torta od cukrára z Galanty, ktorú Alovi ako dar odovzdal
Peter Lipa v závere koncertu.
Koncert mal jediný kaz: zvuk síce nebol zlý, ale Jarreauov vlastný zvukár ho akosi nedobre priškrtil. Prvé dve piesne nebolo dobre počuť Ala, čo sa síce neskôr zlepšilo, no po celý koncert zanikal hlas Debbie Davis. Má ho monumentálny ako zvon, bohužiaľ, tu sme si jeho silu v celej kráse užiť nemohli. Zvukár ho odsunul do nepríjemných výšok a nechal ho tam.
