Hanka Gregušová, pomerne mladá, no jasne definujúca svoje miesto na slovenskej jazzovej scéne, zahajovala v poradí už štrnásty ročník Medzinárodného jazzového festivalu v Košiciach. I keď som Hanku doposiaľ naživo nepočul, prvotné informácie mi napovedali, že to môže byť celkom dobrý úvod.
Talentovaná speváčka sa realizovala už od malička. Začínala vo sférach popu a rocku, kde začínali mnohí. Avšak počas návštevy Štátov, za veľkou mlákou, ju očaril svet jazzu a soulu. Podľahla mu a po príchode na Slovensko začala vystupovať v spoločnosti vynikajúcich jazzových hudobníkov, ako napríklad:Gabo Jonáš, Ondrej Kjarňák, či Ľubo Šrámek. Posledné roky absolvovala viacero jazzových vystúpení, ktoré kultivovali jej hlas. Minulý rok vydala svoj debutový album s názvom Reflections of my soul. Hudbu inšpiruje svojimi vlastnými citmi (mnohokrát to sú balady), prežíva ju. Skladby sú z dielne Matúša Jakabčica, Erika Rothensteina a Klaudia Kováča, ale nechýbajú ani cover verzie Joa Sampla, Stevieho Wondera, ktoré obľubuje. Vzormi jej sú taktiež Ella Fitzgerald, Betty Carter, Natalie Cole a iní.
Väčšina skladieb na festivale bola z Hankinho spomínaného albumu; „One day I will fly away“, keď som sa bál, aby naozaj niekam neuletela (Joe Sample), veselšia a živšia „Street life“ alebo „Early morning“, ktorá to rozprúdila po srdcervúcej balade o milích stretnutiach, ktoré sa už viac nezopakovali. Klasicky nechýbala ani inštrumentálka, no najviac mi zaimponovala posledná pieseň na rozlúčku „At last“, pri ktorej keď som zavrel oči, som si myslel, že počujem Whitney Houston (Hanka ju obľubuje). Takým hudobníckym faux paux počas koncertu bolo, že keď prišiel Radovan Tariška, saxofonista a Hankin producent, zistil, že si zabudol nákrčník. No to mu však neprekážalo, aby odohral zopár skladieb (úprimná poklona, pretože som saxofonista a viem, čo to je držať altku bez oprátky v ruke a popritom hrať).
V dnešných pesničkách Hankin hlas slušne vynikal a zároveň dával dostatok priestoru hudobníkom, ktorí tvorili neodmysliteľnú súčasť: za bicími Marián Ševčík, na kontrabas Tomáš Baroš, no hlavne klavirista Ondrej Krajňák, jazzman roka, ktorý si zahral prvé pesničky bez odposluchov (nevyhli sme sa veru ani technickým problémom).
V skratke, na začiatok to nebolo zlé, no, úprimne povedané, moje očakávania boli trochu väčšie. Zo sľubovaných soulovo – jazzových feelingov a zmyselného, očarujúceho, miestami až erotického, ľahko zastretého altu, sme dostali všetko. No nič viac, s čím by som nerátal. Taký štandardný priemerný začiatok.