Brad Mehldau (*1970) je nový element. Tajuplný človek ukrývajúci obrovský potenciál a zrejme aj množstvo osobných démonov. Možno aj vďaka nim oprávnene budí očakávania, že sa stane zvestovateľom novej éry. Éry, ktorá bude duchovnejšia, ako tá súčasná. Ak ho však predtým jeho démoni nepremôžu a neunesú do nenávratna.

Tento zvláštny, decentne vyzerajúci tridsiatnik s tvárou Richarda Rybníčka zmiešaného s Jose Barossom, ukrýva na ruke fantaskné tetovanie, ktoré by zahanbilo aj pirátov s Karibiku. Je jazzmanom, ktorý nahral vzrušujúce a dodnes medializované skladby, inšpirované Radiohead (album Largo, 2002). V roku 2006 nahral v duu so sopranistkou Renée Fleming, príťažlivou sebavedomou opernou divou stojacou na vrchole operného Olympu, hlboko intelektuálny a obsahovo intímny album Love Sublime (pozri recenziu http://www.skjazz.sk/search.php?zobraz=1259). Vzápätí, v tom istom roku nahral dve zaujímavé mainstreamové CD so sladko lyrickým Pathom Methenym, ktorého tým zrejme opäť vrátil do hry (pozri recenziu http://www.skjazz.sk/search.php?zobraz=1035). Nahral tiež živé dvojalbum so svojim triom. A do pätice participoval na hviezdnom albume Michaela Breckera s názvom Pilgrimage (ktorého vydania sa Michael už nedožil). Päť výnimočných albumov v roku 2006! A odvtedy už ani jeden. Hmm.

A na viedenský koncert práve tohto človeka som sa len dva dni po BJD, čiže poriadne nasýtený živým jazzom, vybral. Mehldauovci mali hrať v štandardnej zostave: Brad na klavíri sprevádzaný Larrym Grenadierom na kontrabase a Jeffom Ballardom na bicích. V tejto zostave hrajú už dlho a nahrali v nej tiež albumy z roku 2006. Veľká sála Konzerthausu (1800 miest) bola plná. Mehldau so svojimi kolegami ticho vošli na pódium a Brad sa so svojim klavírom ihneď stal ústredným prvkom spojeným v hlbokej synergii s jeho brilatnými spoluhráčmi. Hrali fantasticky. Čistota, čistá čistota. Neboli fortissimá, ani atonalita polámaných harmónií. Bolo sotva badateľné hojdanie hladkej morskej hladiny s nekonečnou búrlivou hĺbkou pod nami a chladivý vánok. Veľmi krehké a hlboko intímne hranie. Ako ranný opar nad jazerom. Jemná vôňa Čajkovského a minimalistického impresionizmu Erika Satieho sa miešala s duchovnosťou blízkou Arvovi Pärtovi. Zahral tiež skladbu na tému prevzatú od lyrického folk-indie popového Sufjana Stevensa. Všetko to však bol jazz. Krásny, iný, duchovne rozmerný, obsahovo koncentrovaný, no výrazovo úsporný, až minimalistický, jazz. Zažil som nádherný koncert plný jemnosti a aristokratickej elegancie, krehkosti a intimity ťažko uchopiteľných jemností duše. „Standing ovations“ a výkriky „Bravo“ po troch prídavkoch tento mimoriadny koncert primerane uzavreli.