Mladý jazzový klavirista a skladateľ Gwilym Simcock (1981) je v Londýne vychytávkou. Londýnsky Evening Standard ho zaradil do svojho zoznamu 1000 najvplyvnejších osobností. V britských médiách sa o ňom píše v superlatívoch. Niektorí ho radia medzi absolútnu špičku vedľa Mehldaua, Jarretta či Rubalcaba (napríklad David Kane v Cadence Jazz Magazine). V BBC Jazz Awards 2008 je jeho debutové album Perception nominované na Najlepší album roka a Gwilym na Najlepšieho inštrumentalistu. Na obale svojho albumu má citát Chicka Coreu: „Gwilym je originál. Kreatívny génius“. Hudba na albume skutočne perfektne šľape, má odpich, dynamiku, živosť. Určite vzbudí poslucháčsku pozornosť. Otázka je, či prinesie aj potešenie. Bohužiaľ, mňa nechala celkom chladným. Podľa môjho (samozrejme subjektívneho) vnímania nahrávka neprekročila rozmer bezobsažnej kompilácie. Nič na tom nezmení fakt, že je to perfekcionistická kompilácia z toho najlepšieho, čo dnes máme v jazze k dispozícii. Ani to, že jej účastníci výborne hrajú. Chýba obsah. Stačila by čo i len jemná prímes vlastného názoru, neobjavil som ju však. Nahrávka je pre mňa obsahovo a emočne neuchopiteľná. Napriek produkčnej precíznosti na nej nenachádzam žiadnu človečinu. Nevdojak mi pripomína smutne vydretý londýnsky album Jany Kirschner. Obe nahrávky sú ako bludní Holanďania. Nemajú svoj prístav, nevedia kam plávajú a nemajú pasažierov. No Janu je v nahrávke možné spoznať a dá sa aspoň premýšľať, čo ju tak priškrtilo. Ale autora a interpretov albumu Perception podľa zvuku, štýlu a spôsobu hry neidentifikujete vôbec. Niet o čom premýšľať. Akoby nahrávku vygeneroval IBM Deep Blue. Podobnými formálne dokonalými „prázdnotami“ sa sem tam kompromituje aj známy sideman Christian McBride, inak špičkový a nesmierne žiadaný muzikant. Hmm, je to smutné pravidlo, že talentovaní inštrumentalisti nie sú vždy aj rovnako talentovaní skladatelia. A zhodnotenie svojej skladateľskej a tvorivej perspektívnosti nebude pre nádejného inštrumentalistu Gwilyma Simcocka po tomto albume zrejme jednoduchou úlohou.

Na záver len doplním, že Gwilyma Simcocka na albume sprevádzajú Phil Donkin na kontrabase, Martin France na bicích a ako hostia v približne polovici skladieb Stan Sulzmann na tenor a sopránsaxpfóne, John Parricelli na akustickej a elektrickej gitare a Ben Bryant na perkusiách. Okrem dvoch posledných skladieb je album autorskou prácou Gwilyma Simcocka.