„This is a very special evening,“ skonštatovala uprostred veľkého pódia v pondelok večer útla, ale sebaistá dievčinka s veľkými kučerami - a mala pravdu. Pôvodne malo totiž vo viedenskom Konzerthause vystúpiť legendárne švédske trio E.S.T., lenže Esbjörn Svensson v júni minulého roku tragicky zahynul a tak dramaturgia oslovila mladú americkú hudobníčku, ktorú v Európe ešte takmer nikto nepozná. Niet sa čo čudovať: Esperanza Spalding má len 24 rokov. Ale v Amerike hrá už v jazze prvú ligu. A to na kontrabase! A k tomu ešte spieva...
Technicky mimoriadne zdatná muzikantka a intonačne suverénna, s veľkým rozsahom scatujúca speváčka prišla do Viedne s prvotriednou kapelou. Za bicími - vkusne a technicky brilantne hrajúci Otis Brown z New Jersey, na gitare ešte vkusnejšie improvizujúci stály člen kvarteta Eliane Elias, Brazílčan Ricardo Vogt a na klavíri - argentínsky sólista Leonardo Genovese, s ktorým sa Esperanza pozná ešte zo štúdií na Berklee College of Music.
Už po prvých úvodných tónoch bolo každému jasné, že toto dievča z Portlandu má všetky predpoklady na úspešnú a dlhotrvajúcu kariéru. Viedenský „special evening“ to po formálnej stránke v podstate aj potvrdil. Pán majster zvuku si síce nie vždy rozumel s akustikou sály a tak zopárkrát zbytočne prekysličil sprievodný nástroj na úkor spevu. Ale inak v ničom nepoškodil dobré meno sólistky, ktoré prilákalo do Veľkej sály Konzerthausu stovky divákov.
V tretej skladbe koncertu, poskladaného zväčša z piesní jej nového albumu, predviedlo Spaldingovej kvarteto mimoriadne nezvyčajnú 5/4-ovú úpravu štandardu Body and Soul s prekrásnymi unisono - pasážami spevu a basy. Spaldingovej učarovali aj argentínske melódie, ktoré do kapely priniesol buď jej klavirista Genovese alebo si ich požičala od známej argentínskej speváčky Liliany Herrerovej. Bravúrne zvládla aj brazílsku sambu v sprievode gitary a bicích, štvor - nástrojový zvuk ozvláštnila aj mimoriadnym hosťom, ktorým bol slovinský, aj na Slovensku dobre známy tenorsaxofonists Jure Pukl. Ten si s Esperanzou zahral v jednej latinskej skladbe - s opäť prekrásnou unisono pasážou.
So svojim kontrabasom zažila vo Viedni, ako sa sama priznala, intenzívnu, i keď krátku “love affair“, keďže si ho požičala len na toto vystúpenie – pri hre sláčikom jej však jedno - nočný milenec nebol vždy verný. Ale v takmer každej piesni predviedla hyperaktívna mladá dáma svoju technickú dokonalosť ekvilibristicky zvládnutým scatom...
Lenže: mimoriadnemu vystúpeniu tejto mimoriadnej afro - americkej hudobníčky, ktoré sa takmer symbolicky uskutočnilo v predvečer inaugurácie prvého afro - amerického prezidenta Spojených štátov amerických, chýbalo uprostred váhajúcej stredoeurópskej zimy celkom obyčajné a srdečné - teplo; prívetivosť, či aspoň slza dojatia. Spaldingovej koncert bol plný toho istého nadšenia a odhodlania, aké sa dnes zračí v očiach i prejavoch charizmatického Baracka Obamu. Ale k plnohodnotnému hudobnému zážitku treba aj čosi navyše. Nielen technickú dokonalosť a zručnosť. Koniec koncov - ani pán prezident nebude môcť v Bielom dome vládnuť celé štyri roky iba pomocou brilantných politických prejavov. (I keď - sú krajiny, kde by mu to stačilo...)
Faktom je, že najnovšie Spaldingovej nahrávky znejú oveľa pokojnejšie, ako jej viedenský koncert. Je to zrelá osobnosť, plná pozitívnej energie, ktorá sa určite naučí správne dávkovať svoje ingrediencie aj na verejných vystúpeniach: „Na Ray Brownovi a Ron Carterovi obdivujem predovšetkým ich zmysel pre harmóniu a kontrapunkt. Basa musí vždy obsahovať podstatu melódie,“ povedala prednedávnom. To je bezo sporu správny postreh. Stačí už len trochu viac pokoja – a lásky.
Pán prezident Obama to bude mať, na rozdiel od mladej Esperanzy, oveľa ťažšie...