Rusnacké je veľmi osobná a intímna nahrávka. Má ten charakter dokonalosti a pokoja, akú vie dosiahnuť azda len uspávanka od mamy; napriek všetkým formálnym chybičkám, vždy najsladšia a najlepšia na svete. Variácie na ľudovú spevnosť východu Slovenska a Zakarpatska sú tu predkladané v pokojne plynúcej snivosti, naplnené ľudskou zrelosťou a hlbokou emocionalitou. Do týchto sfér človek siaha, keď má splín, komunikuje s emóciami vlastnej dávnej minulosti, ľuďmi blízkymi, ktorí tu už nie sú, keď si spomenie na bezpečie, vôňu a mäkkosť babkinej sukne a neobnoviteľné raje detstva a dávnych lások. Takáto výpoveď zvyčajne patrí k vrcholom v živote umelca. Je jedno, či je odovzdaná vo forme hudobnej, písomnej alebo výtvarnej. Forma má zanedbateľný podiel na celkovej hodnote výpovede. Železňákove hudobné variácie na rusínsku ľudovú tému (či už v nás poslucháčoch zarezonujú alebo nie) idú z hĺbky duše a životnej skúsenosti. Sú krehké, nostalgické a plné nefalšovanej človečiny. Svoju hĺbavú pokojnosť poľahky prenášajú aj na nás.
Návrat „ku koreňom“, vysporiadanie sa s rodným folklórom vrasteným v duši, je osvedčený postup. Používa sa hojne. Ale jeho sladké plody zbierajú len tí najúprimnejší a najpoctivejší. Medzi nich patrí napríklad Pavol Bodnár v jazze alebo Zuzana Homolová vo folku. Touto nahrávkou sa k nim bezpochyby radí aj jazzový hudobník Miloš Železňák. Formálny úspech a záujem poslucháčov, ktoré vzbudila prelomová nahrávka Pavla Bodnára Ecce Jazz, Železňákov album Rusnacké zrejme nedosiahne. Je na to príliš osobný a úprimný. Vo svojom návrate „ku koreňom“ kráča priveľmi vlastnou cestou. To však nie je výčitka. Prinajmenšom tam hore to bude mať Miloš zapísane určite veľmi dobre.
Odporúčam prehrať si nahrávku do ticha neskorého večera pri tlmenom svetle. Prvá skladba s bendžom a mandolínou (alebo to je buzuki?) je podľa mňa vrcholom albumu. V ďalších, akusticky a aranžérsky úsporných, no obsahovo nápaditých skladbách, môžeme počuť magický spev - „nespev“ samotného autora (Nerubaj ľiščinu), ale aj spev rusínskej babičky. Niektoré skladby sú len meditatívnou sólovou improvizáciou (Mala baba kurku). Z pôvodnej ľudovej tonality sa vynára všeličo, od jazzovo zľahka odsynkopovaných gitarových rifov až po klezmerovskú tonalitu (Ty skazala).
Miloš Železňák si prevažnú časť albumu nahral sám (akustické a elektrické gitary, mandolína, buzuki, banjo, priečna flauta, perkusie, loopy). Výpomoc mu v niekoľko málo skladbách robili Kristián Bujak na gajdách a Michal Balla na sopránsaxofóne a klarinete. V intimite je Železňák skutočne dôkladný: na veľmi peknom obale CD zverejnil aj historické rodinné fotografie. Je to CD, ktoré si zrejme nezíska zástupy obdivovateľov, no o to viac si ho užijú tí, ktorí si to zaslúžia. Neprehliadnite ho, stojí za pozornosť. Ak ste dočítali až sem, možno ste práve tí, ktorí k nemu majú najbližšie.
