Kenny Barron (* 1943) je nepochybne ostrieľaný jazzový harcovník. Potvrdzuje to aj jeho najnovšia nahrávka The Traveler, ktorú Kenny nahral po štvorročnej odmlke. Je to skutočne veľmi príjemná a mimoriadne kultivovaná nahrávka - akýsi elegantný jazzový chill-out korenený bossa novou a kalibrovaný pre najfajnovejšie uši a najlepšiu spoločnosť. Cool jazz noblesne pokojných emócií a parádnych fráz, ktorých vyzretá kvalita mi nevdojak pripomenula kvalitu najlepších aforizmov Tomáša Janovica.

Dobre zvoleným úvodom albumu je skladba The Traveler, v ktorej sa popri Kenny Barronovi za klavírom predstavia kľúčoví hráči albumu: Kioshi Kitagawa na kontrabase, Francisco Mela na bicích a Steve Wilson na sopránsaxofóne. V druhej skladbe Clouds sa prekvapujúco vynorí hladivý hlas Ann Hampton Callaway, typovo zľahka pripomínajúci Lucianu Souza. Tretia skladba Speed trap, jemne previata duchom bebopu, mierne sčerí pokojnú hladinu aby ju vzápätí ďalší slaďák za vyváženého spevu Grady Tatea vrátil do pôvodného rozmeru pokoja a uvoľnenosti. Piata skladba The first year je prvou, ktorá nie je z pera Kennyho Barrona. Napísal ju Alex Nguyen a vyniká vkusne úspornými melodickými frázami a mäkkými harmóniami. Zaujme tiež skladba Duet, kde Kenny Barron hrá s Lionel Louekém - dvorným gitaristom Herbieho Hancocka, jedným z najpozoruhodnejších gitarových zjavov súčasnosti. Duet patrí zvukovo aj obsahovo medzi relatívne expresívnejšie skladby albumu. V uhladenej lyrickej latino skladbe Phantoms s krásnou Louekého gitarou dominuje ďalší objav – mladá speváčka Gretchen Parlato. V roku 2004 zvíťazila vo významnej súťaži Thelonious Monk Int'l Jazz Vocals Competition a jej kariéra je naozaj prudko rozbehnutá. Vo Phantoms preblysne aj domorodý spev Louekého, aký nedávno predviedol na Viedenskom koncerte Herbieho Hancocka. Noblesný sólový klavír v poslednej skladbe, ktorá je Barronovou variáciou na Memories of you od James Hubert „Eubie“ Blakea, pohladí svojou aristokratickou zamatovosťou. Keď tu počúvam Kennyho, napadá mi, že už len kvôli tomuto jeho sólu stojí za to mať CD vo svoje zbierke.

Na záver zopár faktov zo životopisu Kennyho Barrona: Svoju hviezdnu kariéru zahájil u Dizzyho Gillespieho takmer pred polstoročím (1962). Po piatich rokoch od Dizzyho odišiel a hrával s Freddy Hubbartom, Milt Jacksonom, Buddy Richom a ďalšími elitnými hudobníkmi. Na popud Yusefa Lateefa, s ktorým hral na začiatku sedemdesiatych rokov, začal študovať hudbu a vzápätí sa stal profesorom hudby na Rutgers University v New Jersey (1973-2000). V tej dobe začal nahrávať vlastné albumy, dodnes ich je okolo 40. Súpis skvelých muzikantov, s ktorými spojil svoj osud, je dlhý. Napríklad koncom sedemdesiatych rokov spolupracoval s Ron Carterom a v osemdesiatych rokoch so Stan Getzom. Viaceré ich spoločné nahrávky boli nominované na Grammy. Kenny však nestrácal na tvorivosti ani v neskoršej fáze svojej kariéry, kedy mnohé jeho vlastné nahrávky boli opäť nominované na Grammy. Jeho faktografia je bohatá, a preto kto má záujem o viac informácií, nájde ich pekne spracované na Kennyho webovej stránke.