Niektoré kontrastné kombinácie v umení majú schopnosť vzbudiť extrémne emócie v celom ich spektre: od silne pozitívnych až po iracionálne negatívne. Napríklad Louvre a tamojšia hypermoderná presklená pyramída v kontraste s historickými budovami slávnej obrazárne, do ktorých slúži ako vstup. Alebo povedzme naša Národná galéria so svojim premostením na nábreží (som obdivovateľ oboch :-). Extrémne kombinácie a spájania na rôznych emočných úrovniach sú bežnou metódou v tvorivej činnosti a architektúra je len zlomkom z týchto úrovní. Rovnako aj hudba. Napríklad obdobie art-rocku a naivistické citácie Edwarda Hagerupa Griega a iných klasikov v sólových projektoch Ricka Wakemana (ex Yes) alebo oveľa zrelšie citácie klasiky v podaní Keitha Emersona (ex Emerson, Lake and Palmer). No niektoré kombinácie sú emočne, a niekedy aj eticky, chúlostivé. Ak nepobúria, aspoň zaskočia alebo im je ťažko porozumieť. Najmä ak sa (v dobrom úmysle) ako kontrastný prvok použije Boh. Poctu Bohu je možné s úctou rešpektovať v dielach Bacha či v duchovne zameranej modernej hudbe (Arvo Pärt), menej už v gospeloch, ale aj tu jej rozumiem. Komerčný úspech a tichú akceptáciu klérom zaznamenal aj muzikál Jesus Christ Superstar. No poctu Bohu si viem len ťažko predstaviť povedzme v kombinácii s punkom. Alebo naopak: skúste si predstaviť hudobne nadaných Bohu oddaných diakonov, ktorí si v seminári vo voľnom čase hrajú a spievajú nežnú Elvisovu Love Me Tender Love Me Do (stalo sa v 70-tych rokoch). Podobne by vyznelo, keby niekto zahral niečo z Davisa z jeho ultra-dekadentného obdobia okolo Bitches Brew a obsah dedikoval Bohu. Alebo blues, v ktorom silne erotický text bude nahradený textom o Panne Márii bez zmeny akcentu v hlase speváka. Takéto rozpačité kombinácie sa stávajú a často celkom neúmyselne (samozrejme, ak sa nejedná o Monty Python). Ako ospravedlnenie môže slúžiť dobrý úmysel a zjavná naivita ich tvorcov.
Ako je teda na tom jazzový mainstream a Boh? Jeden z možných obrazov poskytuje toto poľské CD Piotra Barona venované Bohu.
Z hudobného hľadiska sa jedná o veľmi dobre zahraný, živý a inšpiratívny jazz. Hudobná zložka však svojim emočným vyznením rozhodne nie je duchovná. Duchovnosť tu zastupujú len silne kresťanské texty v zopár spievaných skladbách a tiež všetky názvy piesní. Sekulárny hudobný obsah je s náboženským obsahom textov skôr v kontradikcii. Niektoré skladby je kľudne možné použiť ako erotický večerný podmaz, napríklad What a Wonderfull World (autori G. D. Weiss and B. Thiele). Naopak, Let There Be Glorry (autori Elisabeth a James Greenelsh), v ktorej riadne od podlahy spieva Natalia Niemen, vyznieva ako presvedčivý gospel. V iných skladbách zarezonuje emočný náboj a atmosféra pripomínajúca inšpiratívne obdobie fusion music 70-tych rokov. Napríklad Chrystus zmartwychwstan jest - podľa mňa najlepšia skladba albumu - kde sa mi vďaka výbornému dobovo sfarbenému Baronovému tenorovému saxofónu zjavili dávno zabudnuté chute a vône kapely Colloseum a ich výnimočnej Valentine Suite. Hviezdi v nej aj hosťujúci spevák Mieczysław Szcześniak a vynikajúci klavirista Michał Tokaj. Páči sa mi aj Te Deum s ostinátnym opakovaním chytľavej základnej témy (inými slovami rozvinutý groove :-) opäť so spevákom Szceśniakom. V iných skladbách zase vyniká kvalitný výborne inštrumentovaný mainstreamový jazz. Niet divu, základ kapely tvoria okrem výborného Barona a Tokaja jeden z najvychytenejších poľských bubeníkov Łukasz Żyta a veľmi dobrý kontrabasista Michał Barański. Okrem spevákov Niemenovej a Szceśniaka na albume hosťujú aj perkusionista Tomas Celis Sanchez a trubkár Piotr Wojtasik, väčšinou však len v jednej - dvoch, skladbách.
Zhrnutie: muzikálne zaujímavý jazz na albume je celkom svetský. Formálne ho pokresťančujú texty, názvy skladieb a venovanie Jánovi Pavlovi II. Dôvodom je zrejme vyjadrenie osobného náboženského presvedčenia autorov. Kontrast sekulárneho jazzu a Boha vzbudzuje isté rozpaky, no tie sú tolerovateľné.
Piotr Baron (*1961, Wrocław): významný poľský jazzman presahujúci rámec vlastnej krajiny. Zúčastnil sa nahrávania na viac ako 60 albumov okrem iných s Artom Farmerom, Eddiem Hendersonom, Victorom Lewisom, Johnem Hicksom a ďalšími. Nahral tiež 7 svojich autorských albumov: Take One (1995), Tango (1996), Blue Rain (1997), Bogurodzica (2000), Reference (2004) nahrávaný v New Yorku s Eddiem Hendersonom na trubke, Johnom Hicksom na klavíri, Darekom "Oles" Oleszkiewiczom na base a Victorom Lewisom na bicích, Salve Regina (2006), nahrávaný v štúdiu No Sound v kalifornskej Pasadene a posledným je album Sanctus, Sanctus, Sanctus (2008).
Baron dlhé roky obsadzuje najvyššie priečky v ankete časopisu Jazz Fórum v kategórii tenor a sopránsaxofón. Koncertoval s hviezdami ako Ray Charles, Art Farmer, Al Porcino, Billy Harper, David Murray a mnohými ďalšími. Spoluzakladal kultový Traveling Birds Quintet (Baron, Wojtasik, Oleszkiewicz, Stankiewicz, Konrad). Vystupuje so symfonickými a komornými orchestrami a venuje sa tiež projektom súčasnej hudby. Viedol množstvo jazzových workshopov (univerzity a školy v Kalifornii, Taliansku, Turecku, Prahe, Ľvove a letné jazzové kurzy v mnohých poľských mestách). Je recenzentom a publicistom časopisu Jazz Forum a má vlastnú jazzovú show na rádiu Wrocław. Má vlastnú kapelu a spolupracuje so špičkovými európskymi jazzovými formáciami (napríklad Piotr Wojtasik Group, Jaromír Honzák Quartet East). V decemberi 2008 hral v divadle Arena s Matúšom Jakabčicom, Mariánom Ševčíkom, Štefanom Bartušom a Ľubošom Šrámkom (pozri http://www.skjazz.sk/search.php?zobraz=3137)
