Príležitosť zažiť The Bad Plus v rovnakom zložení a s podobným repertoárom, ako je na tomto CD, sme už v Bratislave mali. Bolo to minulého roku na mimoriadne vydarených BJD 2008. Pripomínam, že ich vystúpenie vyvolalo rozporuplné reakcie, ktoré siahali od demonštratívne urážlivého nepochopenia (hanlivé výkriky publika) až po prejavy najvyššieho uznania. Ja osobne radím ich objavné vystúpenie medzi najzaujímavejšie z celého festivalu. Rád preto využívam príležitosť vrátiť sa k výnimočnej produkcii The Bad Plus v recenzii ich posledného CD a k možnosti zložiť im hold za skvelý koncert na BJD.
Kapela pozostáva z akustického jazzového tria The Bad Plus a z rafinovane zaujímavej speváčky Wendy Lewis. Len ten kto ju videl, chápe, čo v jej prípade znamená stáť mimo akúkoľvek kategorizáciu. Mládenci, ktorí ju na BJD vypískali, z nej v konečnom dôsledku taktiež nemohli odtrhnúť oči. Nebolo to však kvôli jej vonkajšej príťažlivosti. Alternatívna Wendy Lewis sa v Bratislave vizuálne prezentovala v podobe nenápadnej staršej tety v kostených okuliaroch (ako po starej mame) a vo svetríku, ktorý nemal ďaleko k tomu Cobainovmu na jeho preslávenom MTV unpluged. V kontraste k štýlovo „zanedbanému“ vizuálu stojí speváčkin fantastický emočný register. S mäkkosťou vánku dokáže prechádzať z hlbín smútku do úžasných výšin čistej naliehavosti.
Trio The Bad Plus vznikol v roku 2000, má svoj vlastný špecifický zvuk a kombinuje prvky avantgardného jazzu s vplyvmi rocku a popu. V tomto duchu – modernisticky – spracováva kľúčové nahrávky z histórie rocku a popu. Trio tvoria mimoriadne zdatní hudobníci: inšpiratívny klavirista Ethan Iverson, rockovo dôrazný a zároveň inštrumentálne mimoriadne vyzretý bubeník David King a skvelý kontrabasista Reid Anderson. Hustý a farebný zvuk jeho kontrabasu je jednoducho vynikajúci a v aranžmánoch tria niekedy preberá dominantné postavenie!
Album For All I Care taktiež obsahuje samé cover verzie, ale nie hocijaké. Patria k tomu najzaujímavejšiemu, čo som v tejto sfére v poslednej dobe počul (odporúčam počúvanie v sluchátkach!). Podobne, ako koncert The Bad Plus na BJD, aj ich CD začína nesmierne impresívnou verziou Cobainovej Lithium (Nirvana). Pieseň je hraná bez straty jediného miliwatu energie z pôvodnej verzie. Emočná intenzita zostáva nezmenená, všetko ostatné je však celkom inak. A to platí prakticky pre všetky piesne albumu. Žasnem nad majstrovskou fintou, na ktorej je založený celý efekt a snažím sa ju odhaliť. Ako je možné, že sa tu piesne Nirvany, Bee Gees bratov Gibbovcov, illinoiskej kapely Wilco, Pink Floyd, či klasikov Stravinského, Ligetiho a Babbitta stretajú ako rovnocenní partneri v hlbokej konzistencii? Ako je možné, že piesne prearanžované do celkom inej polohy akéhosi jazzového grunge, znejú tak autenticky? Akoby opäť prešli rukami svojich pôvodných, no dnes už omnoho zrelších autorov... Aranžmány sú majstrovské kúsky: zmeny metra, polámané harmónie, rafinovaná práca s dynamikou - akoby bez zmeny hlasitosti. A k tomu hladký podmanivý hlas podivnej speváčky Wendy Lewis, ktorým vyvoláva duchov tak ako nik (dajte pozor, Cobain, Watters a ďalší, bez ohľadu na to či sú živí alebo nie, sa Vám budú vznášať v miestnosti).
Radio Cure od Wilco je jednoducho perfektná. V piesni How Deep is Your Love (Bee Gees) v spomalenom tempe speváčka skutočne exceluje. Variations d’Apollon na slávny Stravinského balet Apollon Musagete je doslova grunge-jazzová skladba. Melodickú podstatu tu ťahá klavír v skvelom minimalistickom aranžmáne. Myslím, že Jacques Loussier s jeho slávnym „zjazzovaným“ Bachom tu dosť nepekne dostal na frak, minimálne v úprimnosti a čistote umeleckého zámeru.
Niektoré hymny doby spracované na albume sú vo mne navždy vpálené ako integrálna súčasť môjho ja. Sú koloratívnym rozmerom udalostí a zážitkov, ktoré som v dobe ich vzniku intenzívne prežíval. Ich cover verzie robí kde kto a väčšinou sa jedná o znepokojivé prznenie. Som na to háklivý a preto cover verzie nemám rád. Nie je to však prípad The Bad Plus. Je zrejmé, že nimi upravené hymny nezarezonujú v každom, no určite na nich nič nepokazili. Práve naopak, odhaľujú na dreň ich podstatu, zintenzívňujú ich tep a potvrdzujú ich nadčasovosť a akúsi obecnú univerzalitu v novom rozmere súčasnosti.
