Klub Porgy & Bess patrí medzi najprestížnejšie jazzové kluby v Rakúsku. Svoju prestíž si buduje najmä koncertami špičkových svetových jazzmanov. Výnimkou nebol ani koncert, ktorý sa uskutočnil 9. marca 2009. Vystúpil na ňom trubkár Lew Soloff so svojím kvartetom.
Lew sa dostal do povedomia verejnosti vďaka jazz-rockovej skupine Blood Sweat & Tears, s ktorou získal v roku 1968 Grammy za najlepší album roka. Vo svojej kariére spolupracoval s mnohými telesami a známymi interpretmi, ako Ornette Coleman, Stanley Clarke, Gil Evans, Spyro Gyra a na konte má 8 sólových albumov.
Ešte pred začiatkom koncertu sa klub naplnil do posledného miesta, čo je dôkazom záujmu verejnosti o toto americké jazzové zoskupenie. Koncert otvorila skladba Istanbul v orientálnom štýle. Zvláštnu farbu jej dodával klavirista Jean-Michel Pilc, ktorý pri hre tlmil rukami struny klavíra. Podporený bol aj zo strany bubeníka Billyho Harta, ktorý hral namiesto použitia klasických paličiek, plstenými paličkami určenými pre činely, čím vytvoril netradičný sound bicej sady. Základ skladby bol v kontrabasovom groove Françoisa Moutina a v chromatickej téme trúbky. Orientálnu náladu vystriedal up-time swing, v ktorom vynikla virtuozita každého hudobníka. Prekvapila ma najmä energickosť takmer sedemdesiatročného bubeníka Billyho Harta, ktorý bol vo výbornej kondícii a svojou technikou ohúril všetkých aj počas vlastného virtuózneho sóla. Ako tretia, odznela známa balada My Funny Valentine od Richarda Rodgersa. Po trúbkovom sólovom úvode sa k pokojnej atmosfére pripojil počas znenia témy kontrabas s klavírom. Obaja inštrumentalisti však nepostupovali podľa klasických harmonických štruktúr, ale používali efektné nuansy svojich nástrojov. Počas znenia celej skladby bolo v klube úplné ticho, ktoré by sa dalo krájať.
Pokojnú atmosféru vystriedala skladba Gone, Gone, Gone z muzikálu Porgy & Bess od Georga Gershwina. Zaujímavé tu boli najmä spoločné vyhrávky, ktoré boli precízne zinterpretované. Rozsah trúbkového sóla sa pohyboval vo vyšších registroch, čo bolo nadmieru virtuózne. Po prestávke zazneli dve skladby klaviristu Jean-Michel Pilca. Na záver koncertu ako prídavok odznela orchestrálna suita Air od barokového skladateľa Johanna Sebastiana Bacha. Zahral ju však iba Lew Soloff a kontrabasista François Moutin. Napriek pôvodu tohto diela bolo interpretované s eleganciou a jazzovým feelingom.
Tento koncert bol veľmi inšpirujúci, plný virtuóznych, muzikálnych, invenčných pasáží a myšlienok, ktoré americkí a francúzski hudobníci podali, čo je výsledok ich dlhoročných skúseností.