Al Foster (* 1944) je ako hypnotické kadidlo. Začne hrať a história moderného jazzu sa hneď voňavo vydymuje. Takého Milesa Davisa je už po prvých taktoch nadymeného plno. A keby len Davisa, vydymujú sa aj všetci ostatní. Famózne vône. „Milesov bubeník“ Al Foster je proste médium. Navyše je to dojímavo sympatický človek. Neviem, či aj v súkromí, ale na pódiu určite. Máte chuť ho vyobjímať a zobrať na pivo. Púta muzikantov aj kritikov. Mnohé články v slovenských médiách, ohlasujúce jeho bratislavský koncert, oslavne spracovali faktografické údaje z jeho života. Zopár faktov nájdete aj na našich stránkach (http://www.skjazz.sk/search.php?zobraz=3425). Vynechám teda históriu aj Alov životopis a budem sa venovať bratislavskému koncertu v PKO.

Jasné a emotívne Fosterove bicie nám ukázali dreň jazzu hneď v perfektne odpálenom úvode koncertu. Bebopovo nepokojný ruch prvej skladby ježil chlpy. Charakteristický rukopis a zároveň príťažlivá človečina jeho hry uchvacovala. Na pódiu pulzoval vďaka Fosterovým bicím jazzový duch, akého si dnes vieme privolať len prelomovými historickými nahrávkami. Duch, aký je zakonzervovaný v stenách tých najslávnejších manhatanských klubov.

Ďalšie skladby odhalili, že zvyšok kapely akoby na kvality kapelníka nestačil. S výnimkou kontrabasistu Douga Weissa, boli zvyšní členovia kapely skôr za sparing partnerov. Najkrikľavejšie to bolo u mladého klaviristu Adama Birnbauma, ktorý bol náhradou za plagátmi ohlasovaného klaviristu Xaviera Davisa. Hrať vedel. Ale čím dlhšie sa hralo, tým viac bol len do počtu, hral hanblivo a celkom bez šťavy. Aj sa mýlil. Sám kapelník neskôr vysvetlil, že s nimi hrá asi len týždeň. Mladý izraelský saxofonista Eli Degibri taktiež hrať vedel, overené gradovacie postupy pre saxofónové stright ahead sóla mal v malíčku, jeho výkon bol slušný, no tiež akosi bez šťavy. Možno ma k takémuto hodnoteniu zvádza kontrast, v ktorom sa ich výkon ocitol popri parádnej hre majstra kapelníka. Jeho bicie pri nich žiarili ako poschodová vatra popri sviečkach. Bubnoval svoju hudbu jasne, vzrušujúco, priamočiaro, miestami takmer s Bonhamovským rockovým dôrazom. Žiadne špekulácie, len čistá podstata, ako chlieb náš každodenný. Ako blues z gitary B.B. Kinga. Radosť počúvať. A niektoré beaty by možno ocenili aj rapperi hľadajúci „večný beat“.

Je nezvyklé, ak bubeník svojim výkonom „urobí“ koncert. No v tomto prípade niet pochýb, že koncert bol výnimočný najmä kvôli Fosterovi. Skladby boli väčšinou hrané v štandardnej jazzovej schéme, kde témy striedali sóla. Približne v polovici dramaturgia koncertu odľahčila atmosféru perfektne nadhodeným chytľavým Hancockovým štandardom Cantaloupe Island. V závere odznela skladba Jean-Perrie ako priama pocta Fosterovemu celoživotnému guruovi Milesovi Davisovi. Jean-Pierre pochádza zo slávneho živého dvojalbumu We Want Miles z roku 1981, ktorým Davis po dlhej pauze zahájil finálnu post-fussion etapu svojej hudobnej kariéry. Ako inak, Foster na tejto nahrávke hrá. Fosterov Jean-Pierre sa nám páčil. Mnohí diváci sa pod dojmom okamžiku vyjadrovali, že to bolo lepšie ako originál. Zamrzela len jedna vec. Jazz, ktorý sme tu počúvali, mal v sebe všetky atribúty klubového hrania a sála PKO, naplnená sotva do polovice, bola na neho priveľká. Prišli sme tak o časť atmosféry a možno sa to negatívne podpísalo aj na výkone mladých Fosterových hudobníkov.

Po koncerte pred PKO kolektívne prešľapovali najlepší slovenskí jazzmani. Zastrájali sa pozvať Fostera na jam session do Hlavy XXII. Hovoril som si, ak si Foster zahrá s Tariškom a Krajňákom, páni budú mať o ďalšie angažmá určite postarané. Bohužiaľ, nevyšlo to. Fosterovci boli unavení. Mali za sebou dlhú cestu z Moskvy a na druhý deň ich čakala cesta autobusom na sever Poľska.

P.S.
Bratislavský koncert Fosterovho quarteta si môžete porovnať s ich koncertom (s Garym Versacem na klavíri namiesto Adama Birnbaua) v legendárnom new-yorkskom clube Village Vanguard. Koncert je z mája 2008 a linku nájdete na oficiálnej stránke Ala Fostera na karte Links (http://www.npr.org/templates/story/story.php?storyId=90609926)