Bol to posledný jazzový koncert sezóny 2008/2009 v divadle Aréna (najbližší až v októbri). V podstate vypredaná sála, poslucháči si prišli pozrieť opäť Martina Valihoru a jeho bubenícke ,,čarovanie“, na aké sme už asi zvyknutí. Ja som bol však zvedavý, akú hudbu prinesie ďalšie Martinovo zoskupenie v podobe hudobníkov - klaviristu Ruslana Sirotu (pôvodom Ukrajinec) a Američana Marka Kelleyho – basgitara a kontrabas.
Na jednej strane som bol milo prekvapený štýlom hudby, na druhej strane ma však prvá polovica koncertu nedokázala presvedčiť o zámere a smerovaní tejto trojice muzikantov. Isté však je, že trio hudobníkov sa tu v divadle Aréna stretlo na prvom koncerte po ôsmich rokoch a koncert bol akousi spomienkou na časy štúdií na Berklee College of Musik v Bostone, kde sa stretávali. Zároveň ním štartujú koncertnú šnúru 8 koncertov po slovenských mestách.
Hneď pri prvých tónoch bolo jasné, že hudobníci sú v absolútnej pohodovej nálade. Umelecký zjav Ruslana Sirotu pri klavíri, ,,ležerný“ posed s kontrabasom na kombe Marka Kelleho. Prevažne skladby z pera ukrajinského klaviristu s ,,nenápadne“ žartovnými názvami ako: Skladba č. 1, skladba č. 2... Martin Valihora na ich margo vysvetlil, že skladby vymýšľal Ruslan cestou na Slovensko a nestihol vymyslieť názvy.
Hudba a štýl má široké spektrum. Miešanie rôznych prvkov – tradičného jazzu, latina, funku, ale aj artificiálnej hudby 20. storočia. Veľakrát som mal pocit, že počujem úryvky Dariusa Milhauda či Arthura Honnegera. V prvej polovici koncertu som nemohol zniesť zlé ozvučenie basgitary, jej nevýrazný zvuk strácajúci sa v rytmicky prešpikovaných bicích nástrojoch Martina Valihoru.
Celkovo však produkcia jazzového tria neprekročila hranicu medium a nechávala poslucháčov v napätí, čo príde. Našťastie všetko sa obrátilo na dobré. Zmena v podobe akejsi salónnej či grotesknej hudby, ragtime striedaný rýchlym swingom, to všetko ,,zobudilo“ divákov a dodalo vystúpeniu tú správnu šťavu. Všetko napokon skončilo vytlieskaným prídavkom v podobe perfektného basgitarového groovu, respektíve pomerne dlhej skladby na ňom postavenej, počas ktorej si ,,odskočil Mark Kelley“ a nechal klaviristicko - bubenícke duo vo vzájomnom dialógu.