Jedným z vrcholov predošlého ročníka festivalu Jazz Baltica 2008 bol citlivý a elegantný dialóg saxofonistu Joe Lovana s klavírnym veteránom Hankom Jonesom. Nadšené ohlasy však sprevádzali aj ostatné vystúpenia deväťdesiatjedenročného (!) klavíristu, či už to boli klavírne duetá s Donom Friedmanom alebo koncert s Lee Konitzom. Jones – pravdepodobne najvýznamnejšia žijúca osobnosť zosobňujúca dejiny jazzového klavíra (prednedávnom s obrovským náskokom zvíťazil v ankete odborníkov Critics Poll magazínu Down Beat a bol uvedený do Siene slávy) sa ukázal v Salzau aj tento rok.

Komorná festivalová scéna býva v Salzau počas nedeľného obeda preplnená. Dôvodom je výnimočný koncert – tentokrát Jonesovo Trio s hosťujúcim saxofónovým veteránom Jamesom Moodym. Moody zaostáva vekovo za Jonesom len o sedem rokov, napriek tomu pôsobil na pódiu ako aj mimo neho nesmierne živelne. Koncert odpálilo Jonesovo trio klasikou Stella By Starlight, ktorá naznačila, že nás čaká výnimočný zážitok. Označovať štýl tohoto pioniera za úsporný alebo archaický, by asi nebolo celkom správne. Aj keď možno konštatovať, že štýl jazzového klavíra 50-tych rokov „zakonzervoval“ Jones dokonale. Umelec kládol dôraz na melódiu, čo bolo badať aj pri jeho logických reťazcoch improvizácií. Bubeník Willie Jones III. swingoval s obrovskou ľahkosťou, sóla Georga Mraza boli nápadité, často v nich striedal registre a využíval flažoletovú hru. Práve v interakcii medzi Jonesom a Mrazom bolo badať, že títo páni spolu hudobne komunikujú dlhé roky. Po krátkom Jonesovom sólovom sete (nádherná Lonely Woman) nasledoval Interface s Mrazovým kontrabasom ako lead hlasom, čo bolo ukážkovou kombináciou melodického hrania s walkingom.

Nástup Moodyho pozmenil smerovanie koncertu v zmysle oživovania niekdajšieho postavenia jazzových hudobníkov – entertainerov / zabávačov. Samozrejme stále vyznieval saxofonistov nádherne vzdušný a plný tón s nezameniteľne výrazným vibrátom, ktoré vyniklo najmä v baladických kúskoch (Body and Soul). Okrem toho Moody vynikajúco spieval, scatoval, využíval fóriky s bruchomluvectvom – pozoruhodne ho včlenil do introdukcie k Pennies From Heaven. Koncert Jonesovho tria s Moodym bol ukážkovou lekciou jazzmanov starej školy – okrem vrcholného majstrovstva hudobníci na seba robili „opičky“, strieľali si navzájom zo svojho veku, zadávali si naschvál nesprávne tóny (Jones sa uchechtával na Moodyho výraze, keď mu pri ladení dal sekundový interval)... „Ďakujeme za pozvanie“, lúčil sa Moody. „Viete, počas krízy sa čoraz ťažšie zháňajú kšefty, ale už len tri splátky a saxofón je konečne môj...“