Je prirodzené, že fandím slovenským jazzmanom, no pravdou je, že písať recenziu na nové CD Ľuboša Šrámka som najskôr odmietol. Pripadalo mi celé akési nijaké, dobro-zlé. A hovoriť nielen o dobrom ale aj o zlom, alebo o nijakom, však väčšinou znamená nedobre sa dotknúť ega autorov. A to ma neteší. „Dobro-zlé“ tohto albumu sa skryto odráža aj v desivom konštatovaní Mariána Jaslovského v jeho komentári na obale CD: „Jazzoví hudobníci a fanúšikovia sa chtiac-nechtiac musia zmieriť s kostlivcom v skrini – zdá sa, že časy, keď sa v tejto hudbe diali prelomové revolúcie, sú už za nami.“ Áno, po vypočutí tohto albumu človeka presne toto napadne. Pri prvom priblížení album čpie akousi apatickou starinou. Na druhej strane, skúsený poslucháč si čoskoro uvedomí, že to tým chlapcom hrá sem-tam až sakramentsky dobre. Že niektoré témy sú naozaj pecky, že mnohé party dychových sekcií sú nielen zaujímavo napísané, ale aj perfektne odohrané. Napríklad taká Insistence, kde to odpalujú Kornél Fekete-Kovács (trúbka) a Rosťa Fraš (saxofón) alebo Coreador Fanfare, či The Last Epoque, kde skvele pália Kristóf Bascó, Rosťa Fraš (saxofóny) a Juraj Bartoš (trúbka). Paráda. Nájdu sa tu aj iné, pekne zalomené zvraty a aranžérske postupy.
Na tomto CD je dobro-zlý ešte aj obal: ten hlavný, výtvarne vcelku prijateľne zvládnutý, obsahuje vložený letáčik plný divne štylizovaných pseudo-retro fotiek a ich koláží - modelky sú tu aranžované ako v slovenskom časopise Móda z roku 1984. Je tu aj kostlivcový „sleeve note“ Mariana Jaslovského alebo čudný anglický text piesne Quite Now Ľubomíra Feldeka (inak jedinečného maestra slovenského jazyka), ktorý je na obale čudne graficky vyvedený a ešte čudnejšie zaspievaný Gáborom Winandom (inak výborným maďarským spevákom). Ani samotná kvalita zvuku CD, ktoré vzniklo v Rakúsku, nie je nijako ohromujúca.
A čo je tu zlé? Zatuchnutosť kostlivca? Nedostatok vízie? Zo všetkého trochu. Hrať slušne jazz je veľmi ťažké. Ešte ťažšie je zvoliť si ho ako životnú cestu a prežiť v zdraví túto voľbu. Preto by jazzmani mali byť chránený druh. No vidieť rozsypané dobré nápady, ktoré spolu namiesto synergie vytvárajú jej opak, nepoteší. CD je ako post-absolventský koncert talentovaných, no nevyspatých kamarátov hraný doobeda v druhom behu v jazz-klube Hlava XXII pred pár kamarátmi v sále. Nezaprie sa v ňom ambícia, erudícia a istá exhibícia, ani snaha čo najlepšie zvládnuť jazzové harmonické formy a štruktúry, trafiť sa do formátov, no zároveň cítiť aj akúsi bezcieľnosť a spleen. Akoby cieľom bola len snaha znieť aspoň tak dobre ako jazzové štandardné vzory, bez ďalšej vlastnej umeleckej vízie. No a hosťujúci spevák Peter Adamov s vlastnou skladbou If je, eufemisticky povedané, možno aj nevkusný.
Prečo som sa teda podujal porušiť svoje zvyky a napísať takúto ufrflanú recenziu? Lebo CD zároveň čímsi priťahuje. Zvláštne si ma omotalo a nenechalo chladným. Vypočujte si ho. Chce to síce čas, ale dajú sa tu nájsť perly. Niektoré sú zájdené čerňou a teda bezcenné no sem-tam oslní aj nejaká tá cenná. Chcem veriť, že Šrámek je na dobrej ceste z brlohu von.
PS
Ľuboš Šrámek (www.lubossramek.com), mladý učiteľ na konzervatóriu, je autorom siedmych z celkovo jedenástich skladieb albumu. Kapela East European Artsemble hrá v zložení: Ľuboš Šrámek – klavír, Kornél Fekete-Kovács – trúbka, krídlovka, Kristóf Bacsó – altový saxofón, Rosta Fraš – tenorový a altový saxofón, Matúš Jakabčic – gitara, gitarový syntezátor, Štefan Bartuš – kontrabas, Dušan Novakov – bicie nástroje a hostia: Sisa Michalidesová – flauta, Juraj Bartoš – trúbka, krídlovka, Milo Suchomel – sopránový a tenorový saxofón, Peter Adamov – spev, Gábor Winand – spev, Eddy Portella – perkusie a Marián Ševcík – bicie nástroje.
