Idylickosť mestečka Saalfelden ležiaceho v Tirolských Alpách neďaleko vyhľadávaného Zell am See v Rakúsku narušila pred tridsiatimi rokmi skupina jazzových nadšencov, ktorá iste netušila, že spočiatku lokálna prezentácia ich obľúbených hudobníkov prerastie nielen ich ideály, ale že Jazzfestival Saalfelden sa čoskoro zaradí k najvýznamnejším podujatiam svojho druhu v Európe. K jeho špecifikám patrila nielen otvorenejšia prezentácia projektov, na ktoré iné jazzové festivaly hľadeli s opovrhnutím (tanečný jazz Bugge Wesseltofta, postmodernizmus Uriho Caina, minimalistické vzorce Nika Bärtscha, sónickosť zoskupenia Supersilent...), ale aj európske premiéry amerických projektov, ktoré sa na pódiá okolitých krajín dostávali až o niekoľko mesiacov po uvedení v Saalfeldene. Pritom mnohí z týchto umelcov (napríklad z posledných ročníkov Dave Holland Sextet, Buffalo Collision, Roscoe Mitchell, Dave Douglas Septet, Jason Moran Bandwagon, alebo vynikajúci jazz-metaloví Jerseyband) docestovali do Európy na jediný koncert! Na festivalovej pôde dochádzalo v posledných rokoch k markantným zmenám – z gigantického stanu na okraji mesta sa dianie presunulo do Kongresového centra a organizačné zabezpečenie (vrátane finančného krytia festivalu) prevzalo Stredisko turistického ruchu disponujúce zvučnými sponzormi.

Ako skratkovito zhodnotiť festivalovú oslavu jubilejného 30. ročníka? Jej kolísavá tendencia (ako sme si mimochodom v Saalfeldene zvykli) ponúkla niekoľko vrcholov, ale aj otáznikov. Tie viseli nad koncertmi, ktorých aktéri sa usilovali za každú cenu vystavať pred poslucháčmi nepreniknuteľnú zvukovú hradbu. Dokonale sa to podarilo ešte v predvečer festivalu na tzv. shortcuts (komorných koncertoch) gitaristovi Elliotovi Sharpovi prostredníctvom reunionu legendárneho noise projektu Carbon, na ploche ktorého zápasil nielen s barbarskou harfistkou Zenou Parkins a výbušným bubeníkom Bobbym Previtom, ale aj s čo najbizarnejším využitím svojej osemstrunovej „gitarobasy“. Podobnú filozofiu vyznávalo aj brooklynské kvarteto Little Women s dvojicou dychárov (altsaxofonista Darius Jones a tenorsaxofonista Travis Laplante), ktorých pódiový súboj som sledoval radšej len na obrazovke v zákulisí. Nezaujala ani svetová premiéra projektu Room domáceho altsaxofonistu Wolfganga Puschniga, ktorého nervnú vypätosť vyhrocoval chrapľavý bluesový vokál Erica Mingusa. Nevýrazným konceptom bola imitácia world-crossoveru bubeníka Jima Puglieseho smerujúca od úvodného „vzývania duchov“ (svoj biedny vokál počas neho sprevádzal africkou sanzou/mbirou) k bezpohlavným jazzrockovým vzorcom, nad ktorými vynikala len nápaditá trúbka Roya Campbella.

Naopak famóznym vrcholom festivalu bol popri takmer osemdesiatročnom freejazzovom veteránovi Ornettovi Colemanovi (ktorý počas svojich nevyspytateľných výbojov bezhlavo striedal altsaxofón s husľami a trúbkou) americký klavirista s indickými koreňmi Vijay Iyer. Hudba jeho moderného klavírneho tria (kontrabasista Stephan Crump a bubeník Justin Brown) nepopierala tradíciu, ale svojimi polyrytmickými štruktúrami, rozdrobovaním melódie alebo ignorovaním klasických variačných techník poukazovala skôr na vplyv Theloniousa Monka. Nečudo, že saalfeldenské publikum prijalo nekonvenčnú Iyerovu koncepciu s nadšením. K priamočiarejším (takmer dark-rockovým) zážitkom patril Sonic Codex, ktorý s nordickou zdržanlivosťou a citom pre elektronický kolorit ustanovil nórsky gitarista Eivind Aarset. Koncert jeho šesťčlenného Sonic Codex Orchestra sprevádzaného zaujímavým VJ-ským vizuálom patril k vydarenejším, podobne ako akustické Broken Arm Trio experimentálneho violončelistu Erika Friedlandera inšpirované zoskupením kontrabasistu/violončelistu Oscara Pettiforda z 50-tych rokov. V jazze zriedkakedy počutý inštrument pod rukami jedného z hudobných partnerov Johna Zorna swingoval, v šialených unisonách sa prekáral s kontrabasom Trevora Dunna a narúšal rytmickú jednoliatosť hry fantasticky citlivého bubeníka Mika Sarina.

Podobnou životodarnou expresiou boli prešpikované vystúpenia dvoch početnejších ansámblov – Diaspora Suite chameleónskeho trubkára Stevena Bernsteina, ale najmä prekvapivý Cosmic Band len tridsaťštyriročného talianskeho trombonistu Gianlucu Petrellu. Jeho tenteto fungovalo bez obmedzujúcich notových záznamov (na vopred stanovené schémy a motivické vzorce upozorňoval líder svojich spoluhráčov priamo na pódiu) a prienik elektroniky so živým hraním dokázal tento mladý hudobník zúročiť fantastickým spôsobom. Ich vystúpenie zahájil ležérny nástup jednotlivých hudobníkov – do elektronických podkladov sa ako prvý „pustil“ barytónsaxofonista so sólom anticipujúcim motívy, ktoré sa neskôr objavovali v jednoliatej ansámblovej súhre. Tá prebiehala takmer bez sólových vstupov evokujúc davisovské „hranie na kapele“ alebo spôsob práce súborov Sun Ra. V porovnaní s mnohými vrstovníkmi neostáva Petrella spútaný konvenciami a jeho spontaneita a radosť z reálneho „diania hudby“ ostáva tou najvýstižnejšou odpoveďou na zmysel jazzovej hudby, ako aj festivalov v dnešnej spotrebnej dobe.
Happy Birthday Jazzfestival Saalfelden!