Béla Fleck, Zakir Hussain a Edgar Meyer spolu tvoria kozmopolitné príležitostné zoskupenie, ktoré sa rozhodlo, že skĺbia world music, jazzové postupy a veľký orchester. Traja muzikanti, ktorých náhoda dala dokopy spolu zdieľajú hlbokú lásku k ľahkej múze. Ich umenie voľnej jazzovej improvizácie má tentoraz inšpiráciu v dobrých tradíciach indickej ľudovej hudby s náladou a formou appalačského i európskeho folklóru... Hlboká vášeň pre repertoár inšpirovaný svetovým folklórom, nás vtiahne do kráľovstva vzpomienok, žiaľu a radosti, ktoré títo traja individualisti, vniesli na strieborný kotúčik svojou modernou improvizáciou a neotradičným zhudobnením v rytmickej hre kontrastov a melódie. Štandardná metóda interpretácie takejto hudby je buď sólo, trio alebo veľmi malý súbor (pre dva nástroje a perkusie). A jeden z typických príkladov je princíp volania a odpovede. V tejto forme je komunikácia medzi muzikantmi, veľmi naliehavá a badať ju ešte v súčasnosti, hlavne medzi jazzovými hudobníkmi.
Zakir Hussain je alchymista perkusii, nadaný pre transformáciu jednoduchej myšlienky do komplexu celkového výrazu kompozície. Jeho indické tablá bubienky, perské cajun a filipínske kulintang dodávajú ľahkosť melodicko-rytmickej linke tohto tria. Béla Fleck so svojou hrou na bandžo, hovorí o svojej muzikantskej extáze, ktorá prichádza s každou ďalšou notou alebo akordom. Edgar Meyer a jeho sláčikový kontrabas, hráe so silnou duchaplnosťou a prenikavým hudobným inštinktom.
Veľmi silná je hneď úvodná kompozícia „Babar“, kde základ tvorí stret dvoch odlišných foriem, kde sa východoeurópska ľudovka viaže na ázijské tradičné formy a tým vzniká majstrovské dielo pre tri nástroje. Skladba „Out of the Blue“ je voľná improvizácia zložená z cigánskeho zaklínania indickej tradičnej hudby s názvukmi amerického blues. Najsilnejšou skladbou sa však javí trojčasťový Triple Concerto, kde trojica hudobníkov zožala slávu aj na poli klasickej hudby, ako skladatelia orchestrálnych opusov. Improvizácia je spojovacia linka pre všetky nahrávky, prezentovaného The Detroit Symphony Orchestra pod taktovkou Leonarda Slatkina. Vzájomne obsahujú jednu alebo viac improvizačných medzihier, hraných jazzovým triom alebo iba jedným sólovým nástrojom. Momenty, keď orchestrácia zmizne, jazzmani meditujú s danou témou na patričnej úrovni, v rovnocennej protiváhe k veľkému symfonickému orchestru. Všetky tri časti koncertu sú oslavou talentu a progresivity a tá je badateľná hlavne v brilantnej konštrukcii, veľkej vnútornej sile, hĺbke a úprimnosti. Kvalita predkladaných kompozícii je vyvážená profesionalitou prevedenia a talentom všetkých muzikantov. Poukazuje na pôvod a korene celosvetovej hudby a dáva nám odkaz, kde komunikačným nástrojom je hudba, s využitím tradície a súčasných kompatibilných elementov.