Účasť nositeľov Zawinulovho odkazu na tohtoročných BJD zabezpečil Erik Zawinul, syn slávneho Joa. V Joeovej pozostalosti vraj zostalo množstvo nenahraného materiálu a títo páni ho spracovávajú. Stále je to o Zawinulovskej fúzii etno vplyvov a západného hudobného zmýšľania. Dominuje mohutná rytmika zložená z dvoch perkusionistov Jorgeho Bezerrau z Brazílie a Aziza Sahmaouia z Maroka, bubeníka Paca Serya z Pobrežia Slonoviny a basgitaristu Aliounea Wadea so Senegalu. Nad rytmikou sú melodické nástroje: frontman, gitarista a spevák Alegre Correa z Brazílie so šarmantne zlou angličtinou a dvaja Francúzi - saxofonista Emile Parisien a klávesista Thierry Eliez.

Prvý song bola klasická pekne nahodená Wheather Reportovka. Efektná melodická nádielka s výraznými klávesovými harmóniami a masívnou rytmikou. Sympatickí muzikanti s prevládajúcim africkým a juhoamerickým pôvodom so zjavným potešením hrali správu o ich Majstrovi. Ich vystúpenie bolo neporovnateľne úprimnejšie a pravdivejšie, ako vystúpenie ich piatkovej mutácie Scott Kinsey Group. Po úvodnom odpichu nasledoval prekvapujúci sólo spev frontmana a gitaristu Alegre Correa so zaujímavou melodikou v nejakom brazílsko-tureckom etno rozmere nasledovaný vtipným sólom perkusionistu na tamburínke. Veľmi dobré. Všetko znelo ako Wheather Report v najlepších časoch, chlapci makali, dominovala masívna rytmika a nad tým typická farba synťákov so saxofónom a gitarou v témach naozaj veľmi Zawinulovských. Dodržiavala sa Zawinulovská architektúra: napínavo sa stupňujúca melodická príprava na nosnú melodickú tému, ktorá sa nakoniec fanfárovito vylúpne za jasotu divákov. V závere sa koncert menil čoraz viac na etno: parádna zábava pre publikum pomocou  exotickej strunovej kalimby ovládanej prstami, nasledovaná marockou paľbou na dvojstrunovom exotickom nástroji, skvelé vokály. Veľmi potešujúci koncert. Vivat Afrikááá!