Zakladateľom formácie je sivovlasý päťdesiatnik s výzorom mladého divocha, hrajúci na tenorsaxofóne, Gyula Csepregi. Je významným saxofonistom v Maďarsku a má mnoho skúseností zo zahraničných scén. Nebudem ho bližšie predstavovať, v skratke poviem iba to, že je váženou osobnosťou na svetovej jazzovej scéne a má mnoho ocenení a uznaní. Vo svojom saxofóne a v jazze sa ozaj vyzná a na pódiu sa cíti ako doma.
Pál Vasvári hrá na basovú gitaru a v skupine mu patrí významné miesto, ktoré si svojou progresívnou hrou vie vydobyť. Objemnejší starší pán v tom najobyčajnejšom čiernom tričku, s chladným výrazom tváre a silným zápalom pre hru. Do tej svojej dal dušu aj všetok „skill“ a získal si môj obdiv. Jeho basa by zreteľne chýbala v hre In Line-u.
Gitarista Miklos Birta, ma spočiatku nezaujal. Hral veľmi jemne a nenápadne, no potom sa výrazne prejavil. Občas som sa divil, prečo nehrá v nejakom metalovom zoskupení, ale v jazzovej formácií - mne osobne však neprekážal. No niektorým prítomným mohli vadiť dosť hlučné a presólované party. Otázkou zase je, či to nebola aj nedostatočná práca zvukárov. Na jeho výzore ma zaujalo oblečenie, ktoré zvoli na koncert – sivé šuštiaky, tričko a botasky pôsobili dojmom, akoby práve prišiel z prechádzky po lese. Vyzdvihnúť však musím jeho zohranosť s lídrom. Ich saxofónovo-gitarový dialóg bol na úrovni.
Na bicích hral Szendófi Péter, ktorý až tak nevynikal, ako jeho kolegovia, no ani nič nekazil. Čo bolo však na polemiku, bola prítomnosť mladíka Mártona Vasváriho, sediaceho za nejakou elektrickou vecičkou, zvanou aj scratches alebo melodica. Do hry kapelníkov dávkoval elektronické zvuky, ako napríklad potlesk, rôzne pípnutia, zvuky vtákov, jojo efekty, písknutia, ktoré mne osobne poväčšine prekážali. Niekedy sa tam aj hodil nejaký ten tuc-tuc a bim-bam-bum, ale pripadalo mi to ako keď prváčik v školskom zbore hrá na vianočnom koncerte na triangel a čaká na ten svoj správny moment, kedy si po ňom ťukne, aby bol spokojný. Možno milovníci ambientu a podobných žánrov by mladému Visvárovi tlieskali, no ja si viem formáciu predstaviť aj bez neho.
In Line hrali tvrdšiu muziku, ladenú pre širšiu verejnosť, ktorá určite zaujme najmä poslucháča rockovej, či metalovej hudby. Mňa presvedčili a hodnotím ich pozitívne. Bol to jazzrock vyspelých hudobníkov, ktorí radi šantia vo svete tónov...