Chris Botti pôsobí na ľudí ako zjavenie. Samozrejme teraz hovorím o fyzickom zovňajšku, lebo zároveň aj dokazuje, že človek môže byť síce excelentným inštrumentalistom a skladateľom, ale môže byť aj osobnosťou v pravom slova zmysle. Ako človek áno, ako sideman určite, ale ako nositeľ hudobných myšlienok sotva. Je to skvelý človek, fantastický trubkár, ale nie je majstrom v prepojeniach veľkých hudobných myšlienok. Dokazuje, že mu v prvom rade ide o exhibíciu vlastnej inštrumentálnej zdatnosti, či oslavy svojej osobnosti, ale nezáleží mu na tom akým človekom je – veď hudba je predsa reflexiou tej - ktorej osobnosti. On vôbec nehľadá, neobjavuje nové možnosti a práve od takých umelcov akým je Botti sa to očakáva, veď v hudbe ide hlavne o posúvanie hraníc. Ukázal svoju sebadisciplínu ako sa hudbe učiť, ale ako sólový umelec ustrnul v jednej nezaujímavej polohe. A to dokumentuje aj tento živý album.
Húževnatosť a energia vkladaná do vlastných, ale aj iných projektov, sa pri pohľade na frekvenciu jeho koncertných činností a nových nahrávok zdá až bezbrehá. Ospravedlnením mu v prípade tejto „lajvky“ je fakt, že pozval na pódium svetoznáme hviezdy klasickej, ale aj mainstreamovej scény. Tým pádom celý koncert je jedna prepracovaná kompozičná štruktúra so striedavo citovanými až komerčnými motívmi a naopak geniálnymi, vkusne jazzovými témami. Spolu s dirigentom Keithom Lockhartom tu prepojili svoje skúsenosti a postupy troch žánrov – jazz, pop a klasika - spolu s veľkoorchestrálnymi aranžmánmi. Jazz im dal bezbrehý smútok a melancholickú atmosféru, klasika možnosť pre nekonečný hudobný priestor, v ktorom nič nie je nemožné a napokon bežný mainstream, melodickosť a prístupnosť pre masy. Navyše celý materiál s kúskom toho naozajstného orchestrálneho „symfo“ nádychu dostal plnšiu podobu i napriek skutočnosti, že zvuk nahrávky nie je úplne najlepší. Na albume sa nachádza trinásť kúskov z rôznych žánrov, včítane prekrásneho intra v podobe Schubertovej „Ave Maria“, kde sa dá vysledovať fundovanosť orchestrálneho aranžérstva a krása ich hudby, sledovať dramatický vývoj a schopnosť navodenia atmosféry.
Nájdu sa tu aj rozporuplné kúsky s prizvanými hosťami ako „Seven Days“, či „If I Ever Lose My Faith In You“ so Stingom a jeho dvorným gitaristom Dominicom Millerom, alebo prekrásna morriconovská „Cinema Paradiso“ s lahodným violončelom Yo Yo Ma-ua. Nechýbajú ani popoví či rockoví vokalisti ako John Mayer a Steven Tyler a dokonca svoje uplatnenie si tu našiel aj školený tenor Josha Grobana. Avšak vrchol albumu je hneď zo začiatku koncertu v jazzovej klasike „When I Fall in Love“, ktorá sa natiahla na neuveriteľných osem a pol minúty. Dramaturgia sa vydarila a tak sa tu striedajú virtuózne, patetické, veselé či depresívne ladené skladby, všetky efektné, s rozmanitými náladami a podmanivými melódiami. Ich forma je úžasná a v spojení s veľkým symfonickým telesom sa ukázala ako priblíženie sa k skutočnej dokonalosti.
Koncert, nahratý v Symphony Hall v Bostone, osemnásteho septembra 2008, si tak prirodzene drží pozornosť počas celých sedemdesiat minút, aj keď na začiatku predstavená inštrumentálna samoúčelnosť sa prelína až do konca v rôznorodej, ale dokonalej prezentácii. V úvode zmienená pracovitosť Chrisa Bottiho je pre takýto playlist úplne nepostrádateľná a tak tiež ona ho posúva, jeho muzikantskú veľkosť, vysoko nad dnešný štandard. Celkový dojem je výborný i rozpačitý, podľa toho z akého uhla pohľadu je braný.
