Je zvláštne, že meno amerického altsaxofonistu indického pôvodu Rudresha Mahanthappu nepozná na Slovensku prakticky nikto napriek tomu, že prestížne magazíny Down Beat a Jazz Times ho zaraďujú k najsľubnejším umelcom mladej generácie. Mahanthappa už niekoľko rokov s prehľadom víťazí v Downbeat Critics Poll nielen v kategóriách Rising Star Jazz Artist a Rising Star Alto Saxophonist, ale tiež jeho posledný album Kinsmen (Pi Recordings 2008, na Slovensku distribuuje Hevhetia) bol v tejto ankete zaradený medzi najlepšie albumy roka. Za zmienku určite stojí titul Altsaxofonista roka 2009, ktorým v rebríčku Jazz Journalist Association za sebou nechal legendy ako Lee Konitz alebo Ornette Coleman, prípadne prestížny grant Chamber Music America (ten získal len nedávno a vďaka nemu rozbieha nové kvarteto s gitaristom Davidom Fiuczynskim). Tridsaťosemročného Mahanthappu som mal v posledných rokoch možnosť niekoľkokrát sledovať na festivaloch Jazz Saalfelden a Jazz Baltica, prípadne počas jeho príležitostných vystúpení vo viedenskom klube Porgy & Bess. (Rozhovor, ktorý vznikol počas našich stretnutí si prečítate na stránkach SKJAZZ už čoskoro).

V rámci poslednej Rudreshovej návštevy spomínaného viedenského klubu predstavil umelec svoj pozoruhodný projekt Indo-Pak Coalition, ktorý pred niekoľkými rokmi vytvoril spolu s pakistánskym gitaristom Rezom Abbasim a americkým perkusionistom Danom Weissom. Podujatie v rámci cyklu koncertov pre mladých Jeunesse bolo navštívené hojným počtom záujemcov; pokiaľ mladí návštevníci okupovali poschodie príjemného klubu, hlavný priestor zaplnili poslucháči (manželské páry v strednom veku), ktorých by náhodný pozorovateľ zaradil skôr k milovníkom koncertov klasickej hudby. Nakoniec z klasiky – avšak z juhoindickej karnatickej hudby – čerpal aj prejav členov Indo-Pak Coalition. Pozitívom Rudreshovej partie je skutočnosť, že sa nepokúša o ľúbozvučnú worldmusic, ktorá by bola prvoplánovým indo-jazz-fusion hybridom. Na prvý pohľad kuriózne pôsobiaci inštrumentár altsaxofón-gitara-tabla/bicie nástroje nestavia len na exotickej zvukovosti, ktorá by poslucháča ohúrila pri prvom kontakte. „Toto nie je moja cesta, nechcem robiť veci len navonok“, povedal mi po koncerte Rudresh. „Svojou hudbou sa pokúšam vyjadriť akúsi formu indo-amerických vplyvov, ktoré pociťujem ako súčasť mojej vlastnej identity. V skutočnosti nie som Američanom ale ani Indom, skôr kdesi uprostred.“

Dvojica kompozícií z jediného albumu zoskupenia Apti (Innova 2008) ktorou začalo trio svoje vystúpenie naznačila unikátny amalgám premiešavajúci základné komponenty indickej hudby (dôraz na komplikované patterny a rytmické štruktúry namiesto harmonickej zložky) s jazzom (drive, momenty spontánnej improvizácie, farebnosť). Jazzový (respektíve západný) inštrumentár v kontexte karnatickej hudby pôsobil prekvapivo kompaktne, neustály „olej do ohňa“ prilieval svojou zemitosťou Rudreshov altsaxofón. Gitarové licky a repetitívne figúry Reza Abbasiho boli jeho pokojnejším opozitom, podobne sa blysol Dan Weiss bravúrne ovládajúci nielen indický perkusívny inštrumentár, ale aj nuansy tablovej hry (tá je snáď rovnako ako technikou aj filozofiou). Vyhrotenejšie kompozície prestriedala kapela zdržanlivejším gitarovým sólom s témou Raviho Shankara – to aby si vraj naklonila priazeň boha/bohyne múdrosti a sily. Priazeň nadšeného obecenstva bola v tom čase už dávno na strane tohto unikátneho indo-pakistánskeho združenia. Škoda, že o vystúpenia umelcov prekonávajúcich bariéry a bodujúcich na prvoligových jazzových frontoch nejavia ani minimálny záujem naši jazzmani...