Kto je to ten James Farm? A na čo vlastne hrá? Také otázky padali pred viedenským koncertom Joshua Redmana. James Farm je však iba názov novej kapely, s ktorou Redman nedávno vyrukoval. Bolo to na minuloročnom festivale Montreal Jazz. Hrajú v nej Joshua Redman – tenorsaxofón, Aaron Parks – klavír, Matt Penman – kontrabas a Erick Harland – bicie nástroje.

Joshua Redman (*1969) je nepochybne veľmi talentovaný chlapík. Hrá síce na saxofóne od 10-tich rokov, no študovať začal niečo iné. Chodil na najlepšie školy sveta. Má B.A. z Harwardu zo sociálnych štúdií. V lete 1991 odišiel z Harwardu na Yale, kde chcel študoval právo, no hneď po nástupe požiadal o ročný odklad. Dôvodom bola jedna z vôbec najprestížnejších svetových súťaží pre jazzovú mlaď Thelonious Monk International Jazz Competition, ktorú v septembri 1991 aj vyhral. Rovnako, ako iných mladých jazzmanov, aj Joshuu odpálil tento úspech do najvyšších jazzových levelov. Štúdium práva tak nahradila intenzívna muzikantská kariéra. Už na jar v roku 1993 (mal 24 rokov) vydal prvý album Joshua Redman, za ktorý vzápätí získal nomináciu Grammy. Na jeseň v tom istom roku vydal ďalší album Wish, na ktorom mu hrala hviezdna zostava: Pat Metheny, Charlie Haden a Billie Higgins. Čo viac si človek v takom veku môže priať. No a jeho kariéra sa priebežne drží na vrchole vlny. Spoluzakladal a bol umeleckým vedúcim SFJAZZ Collective. Hral s najlepšími hudobníkmi planéty. V roku 2005 získal ďalšiu nomináciu Grammy za album Momentum. Objavil sa vo filme Roberta Altmana, napísal hudbu k filmom Clinta Eastwooda a Louisa Mallea. V roku 2009 vydáva svoj posledný album Compass nahratý v triu. Čiže je to vskutku zaujímavý chlapík a bolo mnoho dôvodov, prečo sa jeho koncert v Konzerthause oplatí pozrieť.

Redmanova kapela predviedla kvalitný moderný jazz, ktorý sa vezie na vlne súčasného vývoja. V kapele sa spája inštrumentácia tradičného akustického jazzového kvarteta s progresívnymi trendmi a moderným zvukom. Kompozície sú technicky a rytmicky zložité a zároveň harmonicky a melodicky vyspelé. Hudba je tu skôr intelektuálna než hravá. Svojimi vyjadrovacími prostriedkami je blízka trendu reprezentovanom povedzme Wyanom Shorterom alebo Bradom Mehldauom. No na rozdiel od nich ma Joshua akosi nezaujal. Zmysly zaznamenávali, že kapela hrá veľmi kvalitne, no nenašiel som k ich muzike emočný kľúč. Mohlo to byť aj mojou indispozíciou, veď človek nemá vždy všetky okná otvorené. Taktiež veľká sála Konzerthausu je akustický zabijak jazzu. Všetky jemné nuansy a fajnovosti, ktoré jazz robia výnimočným a príťažlivým, sa tu rozplynú v otrasnom plechovo-jaskynnom echu a akademickej atmosfére. Možná je aj alternatíva, že predvedená produkcia naozaj nebola zaujímavá. Neviem. V každom prípade by bolo nefér, ak by som nepriznal, že mi raz dokonca klesli viečka. Najmä na začiatku ma uspávala sterilita bez vône a chute. Až v druhej polovici koncertu páni muzikanti viac pritlačili a kompozície sa dynamicky otvorili. Publikum vo vypredanej veľkej sále Konzerthausu na oživenie pozitívne reagovalo a koncert sa skončil so standing ovation. Vo mne však rezonoval najmä pocit, že jazz patrí do klubu. Tam sa ho dá dotknúť, tam ožije. V akademickom Konzerthause sú tieto veci o dosť problematickejšie.